Dotyk

2. kapitola

Kolín nad Rýnom, november 1920

Kurt Schuster sa prechádzal po chodbách nemocnice. Vo svojich tridsiatich troch rokoch toho už videl príliš, no zistil tak málo. Mal vyštudovanú medicínu, a pokým neprišla tá zbytočná vojna, tak sa zaúčal za psychiatra. Po vojne v tom pokračoval, ale už s o čosi menším elánom. Ľudia ho odjakživa fascinovali, preto sa prirodzene vydal touto cestou. Dokonca si dorábal doktorát z filozofie, aby vedel ľudí a svet lepšie pochopiť. No čoraz viac nadobúdal pocit, že je to nadľudská úloha, a že by si mal dávať dosiahnuteľnejšie ciele.

Dnes bol popravde znudený. V nemocnici bolo rušno ako vždy, ale jeho sa to netýkalo. Nič zaujímavé, nič prelomové, nič čo by vzbudilo jeho pozornosť! A hlavne, nič čo by mu pomohlo v jeho práci. Už mu nechýbalo veľa, stačil by jeden zaujímavý prípad a on by im dokázal, že má pravdu. Ó, ako veľmi im to chcel dokázať! Celá vedecká komunita by sa dopočula o jeho mene a on by už nebol lekárom bez významnej publikácie. Citovali by ho aj za hranicami!

„Kurt! Kurt!" vytrhol ho zo zamyslenia jeho pomocný mladší lekár. Rútil sa k nemu a jeho plášť za ním len povieval.

„Prekristapána, Hans! Čo sa tak ženieš?" nechápavo naňho Kurt pohliadol, ale kútikom úst mu šibalsky cukalo, čo narušilo jeho inak prísny výraz.

„Myslím...že...je...to...ono...," dychčal Hans: „Včera...ju...priniesli..."

Otcovsky položil dlaň na Hansovo rameno. „Vydýchaj sa a povedz mi to ešte raz. Ako to myslíš, že JU priniesli?" opýtal sa Kurt a zvraštil pritom obočie.

Mohol mať titulov koľko len chcel, no nechápal ani slovu, čo mu Hans hovoril. Ju? Snáď nepriniesli ďalšiu hysterickú ženskú. To fakt nepotreboval.

Hans sa zhlboka nadýchol a spustil: „Včera priniesli na interné oddelenie jednu ženu. Snažila sa, pravdepodobne, spáchať samovraždu, lebo jej museli vypláchnuť žalúdok. Asi pohltala všetky lieky, čo našla doma."

Ako to dopovedal, tak pokrútil hlavou. „Dnes ráno sa prebrala. Všetci si mysleli, že je len v nejakom šoku, tak to veľmi neriešili a nechali ju tak. Lenže poobede to s ňou už bolo horšie. Museli ju presunúť DOLE."

Pri slove „dole", mladší lekár významne pozrel na toho staršieho. Kurt okamžite pochopil čo to znamená. Úplne dole bolo len jediné oddelenie - krajšie sa nazývalo Pre duševne chorých, ale všetci v nemocnici ho odnepamäti volali DOLE s výrazným prízvukom na DO. Bolo to, jednoducho, kratšie. A presne tam Kurt obvykle pracoval.

Chvíľu uvažoval nad Hansovými slovami. „Pýtal si sa, či si ju môžeme zobrať na starosť?" Pozrel s nádejou na Hansa. Veď to mohlo byť ONO. Prípad, na ktorý čaká.

„Pche. Čo si to o mne myslíš? Jasné, že som sa spýtal." usmieval sa na Kurta, no viac nepovedal.

Z vidiny úspechu bol Kurt netrpezlivý: „Neusmievaj sa tu a povedz mi presne čo ti povedali, Hans."

„Citujem: Je celá vaša. Myslím, že sa jej všetci tak nejako boja." odvetil Hans a pokrčil plecami.

„Boja sa jej? Bláznivej ženy?" Kurt tomu nerozumel a pristihol sa pri tom, že vraští obočie ešte tuhšie.

Mladší lekár len znova nadvihol ramená a so svojou štíhlou, no vysokou figúrou, tak trochu pripomínal handrového panáka.

Kurt si len povzdychol: „Máš jej spis?"

„Počkaj chvíľu..." Hans sa začal prehrabovať v hromade zložiek, ktoré držal v náručí. Po chvíli ho našiel a s víťazoslávnym úsmevom podal Kurtovi.

„Tak teda, poďme zistiť, čo za strašidlo to je." zamrmlal Kurt a vykročil zmeniť svoj život.