Dotyk

5. kapitola

Kolín nad Rýnom, november 1920

Kurt a Hans zišli na najnižšie poschodie nedávno založenej Univerzitnej nemocnice v Kolíne. Boli DOLE. Chodby tu boli ošumelejšie a tichšie. Možno by ste tu ticho neočakávali, skôr náreky, krik či inú vravu, ale pravdou zostávalo, že sedatíva sú na také veci expert.

„Nechceš si prečítať, čo sa tu píše?" spýtal sa Hans ukazujúc na pacientkin spis. Bol by to logický krok, ktorý by spravil každý rozumný lekár.

„Nie." odvetil Kurt a Hansa to už ani neprekvapovalo. „Potrebujem ju stretnúť s úplne čistou hlavou bez nijakých predsudkov."

„A nechceš vedieť ani len meno?" skúšal to ešte Hans.

„Nie. Zistím si ho sám."

Kurt sa zadíval pred seba, s miernym úsmevom na perách. Netreba si to vysvetliť zle, neradoval sa z toho, že nejaká chudera skončila DOLE. Pravdou bolo, že jediné čo ho naozaj duševne napĺňalo, bolo pomáhať chorým - a teraz sa naskytla výnimočná príležitosť. Mohol niekomu pomôcť, a ten niekto mohol zase pomôcť jemu. Aspoň v to tajne dúfal. Jej meno vedieť nepotreboval, pretože bol presvedčený, že mu ho prezradí pacientka sama.

„Aké číslo izby si hovoril?" obrátil sa spýtavo na Hansa.

„Nehovoril. Je v trojke."

Urobili pár krokov a zastali pred bielymi dveram s odlupujúcim sa čiernym nápisom 3.

Hans pozrel neisto na staršieho lekára. „Asi to myslíš vážne, však?"

Kurt sa zachechtal. „Panebože, Hans. Som dospelý, 33 ročný chlap a vyštudovaný lekár. Vážne si myslíš, že nezvládnem vyšetriť jednu pacientku?"

„Nie, to si vôbec nemyslím... Lenže ona je... INÁ." povedal, pričom pri slove iná sa zaškeril, akoby to bolo to najhoršie, čo mohlo existovať. Problémom bolo, že na psychiatrickom oddelení zvykne byť INÝCH ľudí viac.

„Pochopil som." Kurt prikývol. „Nechceš ísť dnu so mnou. Fajn. Vážne. Ale mňa neodradíš. Mohlo by to byť predsa ONO."

„Máš pravdu. Mohlo. Ale predsa len, keď už si to spomenul, tu na chodbe sa mi začalo nejako mimoriadne páčiť." Naoko ospravedlňujúco riekol a rozhodil ruky akoby vravel: Čo už, ja za to nemôžem, keď tá chodba je taká očarujúca.

Obaja vedeli, že na chodbe nič zaujímavé nie je.

Kurt sa iba zasmial, potriasol hlavou, otvoril dvere a vkročil do jamy levovej.

***

Pacientkina izba nebola veľká. Bola v nej len posteľ, maličký stolík, na strope lampa s mrežami a vysoko na zadnej stene sa črtalo jedno podlhovasté špinavé okno. Takisto s mrežami. Bolo 5 hodín večer, november, slnko už zapadlo, takže cez malé okno dnu veľa svetla neprenikalo. Bola tam tma.

Kurt vstúpil do izby. Chvíľu stál vo dverách, kým si jeho oči na to nezvykli. Umelé svetlo nezapol. Porozhliadol sa po izbe a hľadal pacientku. Očakával, že bude ležať na posteli, ale pod rozhádzanou perinou nik nebol. Ešte raz sa rozhliadol a až tak ju zbadal. Sedela na zemi v protiľahlom rohu. Mala na sebe nemocničnú košeľu, objímala si rukami nohy a hnedé vlasy jej padali do tváre.

Kurt urobil neistý krok smerom k nej. Nezdalo sa, že by ho vôbec zaregistrovala. Urobil teda ďalší. Žiadna reakcia. Našľapoval opatrne a nemohol si nevšimnúť, že žena je veľmi útla. Ako tam sedela, zmestila by sa do kartónovej škatule. Podišiel ešte bližšie. Snažil sa jej nahliadnuť do tváre, ale hlavu mala sklonenú a vlasy mu bránili vo výhľade. Už bol celkom pri nej, no ona sa ani nepohla. Nebol si celkom istý čo má robiť, ale niečo mu navrávalo, nech začne priateľsky. Obvykle to bol najlepší postup. Čupol si k nej, aby sa dostal do výšky jej očí.