Dotyk

6. kapitola

Súčasnosť

„Nechajte ma, nechajte ma!" začula Emmeline ženský krik.

Nachádzala sa v tmavej uličke v meste Liege v Belgicku, a nejaké dievča vrieskalo. Pozrela sa na ňu bližšie. Malo hnedé vlasy, džínsy, biele tričko a zvieralo očividne drahú kabelku. To by nebolo to zlé. Oproti nej, ale stáli dvaja veľkí chlapi s rukami pevne v päsť. Dievča to nevidelo, ale jeden z nich zvieral rukoväť noža. Ešte raz sa pozrela na dievča. Mala by mu pomôcť?

„Emmeline, netušila som, že ťa tu dnes stretnem." začula za sebou. O tehlovú stenu budovy sa opierala známa postava. Obzerala si svoje dokonalé krvavo-červené nechty a vyzerala znudene.

„Pekný deň aj tebe, Morena." odvetila Emmeline chladne. Ich vskutku neprínosný rozhovor mala stále v živej pamäti.

Obzrela sa na dievča. Chlapi sa k nej stále viac a viac približovali. Nechcela byť pri tom. To dievča bolo označené, a Morenina prítomnosť len dokazovala, že išlo zomrieť. Nedalo sa jej pomôcť.

Kývla hlavou Morene na znak pozdravu a premiestnila sa. Nebola smutná ani naštvaná. Necítila vôbec nič.

***

Pravidelne každú nedeľu sa v Meste tieňov konala o tretej v noci sesia – také ich stretnutie. V modernej reči by sa to dalo označiť ako ranný pondelkový meeting.

Emmeline sa práve chystala na jednu z nich. Premiestnila sa do Mesta tieňov a vybrala sa pešo smerom na hrad. Videla ako sa okolo nej zhmotňujú stále ďalšie a ďalšie smrtonosičky. Nebolo ich málo. Nezastavovala sa, s nikým sa nerozprávala, išla priamo za svojim cieľom. Nebola tu od toho, aby som si pokecala s ostatnými na tému Ako ide život. A ony to vnímali rovnako.

Prešla vchodovou bránou a mierila k rovnakej miestnosti ako pred dvoma dňami. Tentoraz boli dvere dokorán otvorené, a nepotrebovala sa nikomu ohlasovať. Zaujala svoje klasické miesto a čakala. Postupne vošli do miestnosti stovky ďalších smrtonosičiek. Niektoré boli staré, iné zase ledva ženami. Za svojho života ani len netušila, ako rôzne môžu vyzerať ľudia z iných končín sveta, a až tu objavila krásu v rozmanitosti.

Keď sa veľké dvere s buchnutím zatvorili, v sále sa rozľahla ozvena. Niečo nebolo tak, ako malo byť. Dvere boli síce zatvorené, ale jedna smrtonosička chýbala.

Anna, uvedomila si Emmeline. Tá čo zvykla sedieť neďaleko nej. Čo si Emmeline pamätala, zatiaľ sa stalo iba raz, že niektorá smrtonosička chýbala, a vtedy... Žeby sa to stalo znova?

Z bočných dverí vstúpila Morena. Impozantne, ako vždy, nemohla si to skrátka odpustiť. Vlečku bielych šiat ťahala po zemi za sebou, a jej chôdza sa v tichu rozliehala po celej miestnosti. Zastavila sa tesne pre trónom z tieňov.

Ani si nesadla a nadšeným hlasom spustila: „Gratulujem! Musím uznať, že tento týždeň bol veľmi plodný. Snažili ste sa, len čo je pravda! Avšak aj napriek tomu, Hila, Oyibo, očakávam ďalší týždeň zlepšenie."

Chvíľu sa dramaticky zastavila a rozhliadla sa dookola. Svojimi veľkými očami putovala po miestnosti, až zastavili na prázdnej stoličke.

„Možno ste si všimli, že chýba Anna 50, 60, 20, 30. Na jej miesto nastúpi Estera. Rada by som vám ju teraz predstavila." oznámila akoby sa nedialo nič veľké. Ale dialo sa. Nestávalo sa často, že by sa smrtnosičky obmieňali, nebol na to žiaden reálny dôvod. Niektoré z nich Morene slúžili stovky a stovky rokov.

Keď Morena oznámila Esterine meno, dvere z ktorých predtým vošla Morena sa doširoka otvorili, a vstúpila osoba, odetá, ako inak, v čiernom. Podišla až k Morene a natočila sa tvárou k smrtonosičkám. Nebola vyslovene krásna, s Annou sa nemohla porovnávať, ale nebola ani žiadna šedá myška. Vyzerala ako obyčajné mladé dievča odniekiaľ zo strednej Európy. Vlasy mala na rozdiel od Anny svetlé a bola aj o kúsok nižšia. Emmeline si nemohla pomôcť a musela ju porovnávať s Annou. Anna bola jedna z mála smrtnosičiek, ktorých si vážila, a jej náhle zmiznutie ju znepokojilo.