Dotyk

4. kapitola

Súčasnosť

Chyby, chyby, samé chyby. O polnoci sa ocitla v Kolíne a opäť pocítila horúčavu. Bola to jej chyba a vedela o tom. Nemenila svoj východiskový bod, začiatok aj koniec svojho dňa. Ale skrátka nemohla si ani len predstaviť, že by sa nezjavila v polnočnom Kolíne. Nechcela zmeniť aj Kolín. Mohla zmeniť všetko ostatné, na tom jej tak nezáležalo, ale toto... Už desaťročia to bola jej istota. Každý jej deň bol rovnaký a Kolín nad Rýnom bol toho neoddeliteľnou súčasťou.

Ale čo ak nakoniec budem musieť? pomyslela si Emmeline. Znepokojovalo ju to.

Horúčkovito blúdila po Kolíne, navštevovala byty, domy, parky... Chcela sa mu stoj čo stoj vyhnúť. Strácala sa mu a znova vynárala. Raz sa ho zbavila, ale potom, potom sa k nej dostal zas. Ako nejaký prívesok! Na zbláznenie.

Zastavila sa pred Kolínskym dómom. Bola to impozantná gotická katedrála, ktorá jej dokázala vyraziť dych aj dnes, hoci ju videla miliónkrát. Historické stavby mala Emmeline obzvlášť v obľube, pretože jej pripomínali, že aj keď čas plynie, niektoré veci zostávajú. Sú tu aj napriek tomu, že všetko okolo nich sa mení, a oni ako maják v príboji vysielajú do sveta správu o svojej nesmrteľnosti. Niečo ako ona sama, i keď neviditeľná.

Uprostred dómu vylovila z kapsy strieborné hodinky. Ručičky výsmešne ukazovali na dvadsať minút po polnoci. Už dvadsať minút sa s neznámym hrali na mačku a myš. Považovala to za nehoráznosť. Premýšľala nad svojimi ďalšími krokmi. Kam sa len vydať?

Podišla bližšie k zlatom ozdobenému oltáru. Prisahala by, že voči takému umeniu sa aj ona cítila mlado a smrteľne. Pretože žiadnu horúčavu ani šteklenie na zátylku nezacítila, usúdila, že bude bezpečné sa premiestniť. A to aj spravila, oltár je vnukol nápad. Premiestnila sa priamo do katedrály v srdci Londýna. Neostalo za ňou nič viac, ako jemný vánok a vôňa fialok.

Od stretnutia s Morenou sa tiež nevedela zbaviť predstavy muža v sivom kabáte. Ako bolo možné, že dokázal označenie zrušiť? Koľko označení už zrušil? Bola jej práca zbytočná? O čo mu išlo? Toľko otázok, ale nikde žiadna odpoveď. Za Morenou s tým ísť znova nemohla - tá jej dala veľmi jasne najavo svoj nezáujem niečo objasniť. Mala by ho konfrontovať?

Problémom bolo, že netušila, ako sa niekto taký vôbec hľadá. Zanecháva po sebe nejaké stopy? Vedela, že ona sama sa snaží známkam o svojej prítomnosti vyvarovať, a predpokladala, že tak bude postupovať aj ten neznámy. A navyše, na hľadanie nemala žiadny talent ani predispozície. Ako smrtonosička sa mohla premiestňovať - či už po Zemi alebo v podsvetí. No v podsvetí nič iné okrem Mesta tieňov nenavštevovala. Mohla ľudí označiť svojim dotykom, čo znamenalo, že si po nich Morena príde, ale nebol jasne daný čas ani miesto. Takisto mohla spomaliť čas, celý svet okrem nej sa pohyboval pomalšie, a ona tak stihla prejsť viac miest. A áno, samozrejme, neviditeľnosť. Ale to nebola žiadna skutočná schopnosť. Skrátka ľudské oči majú selektívny zrak, a väčšinou im jej prítomnosť unikne. Premiestňovanie by jej pátraciu misiu možno uľahčilo, ale stopársky talent do vienka, bohužiaľ, nezískala.

A čo by na to povedala Morena?

Rozhodla sa, že skúsi prejsť na iné myšlienky, pretože posledné dni sa všetko, čo tak milovala kazilo. Vedela, ako to napraví.

O siedmej ráno postávala pred nemocnicou v Gente. Prenasledovateľa sa úspešne zbavila, a tak mala chvíľu slobody. Chladný ranný vetrík ju hladil po tvári a ona si tú pokojnú chvíľku vychutnávala. Sľúbila, že pánu Hermannovi niečo prinesie a presne to sa rozhodla spraviť. Sama pre seba sa pousmiala.

Keby ju tam niekto teraz videl, určite by prehlásil, že má pekný úsmev, ktorý rozžaruje jej dievčenskú tvár. Jej chvíľka radosti však bola iba jej, a nikto ani nevidel, ako odrazu zmizla.

Premiestnila sa do neďalekého obchodného centra, odkiaľ si zo sekcie oblečenia uchmatla kabát hnedej farby, a nechala v obchode lístok a pár skrčených bankoviek, ktoré vyhrabala vo vrecku svojho dlhého plášťa. Mala skrátka pocit, že to chce urobiť poriadne. Keď tam príde, nechce byť nenápadná. Najradšej by to spravila v reálnom čase, ako ozajstný hosť.

Čierny kabát si odložila na železničnej stanici do skrinky s tým, že sa poň potom vráti. V neďalekom kvetinovom stánku vzala kytičku. Boli to krásne červené tulipány. Emmeline bola so svojím výberom nadmieru spokojná. Zašla za najbližší roh, nechala čas nech plynie normálne a premiestnila sa pred izbu pána Hermanna. Bola tam už toľkokrát, ale tentoraz tam prišla prvýkrát ako „normálny človek". Haha. Skoro by tomu aj bolo uverila. Prehrabla si svetlo hnedé vlasy, a vošla do jeho izby.

Svet sa s ňou zatočil.

Videla ležať pána Hermanna na posteli, ako toľké roky predtým, ale...

... Ale pán Hermann mal otvorené oči.

A nebol označený.

Stála vo dverách a celá zmätená ho sledovala. Pramene hnedých vlasov popretkávané šedinami mu padali do čela a jeho oči zmätene pobehovali po izbe. Bolo vidno, že niekedy musel byť ako herec naozaj pekný, ale teraz vo svojej päťdesiatke sa od svojho tridsaťpäťročného ja viditeľne odlišoval. Nemal vyšportované, opálené telo, ani zvodný pohľad. Bol to len chlap ako každý iný.

Lenže on sa zobudil.

Z kómy.

Doktori mu dávali nulovú šancu, jeho mozog skrátka nebol schopný fungovať.

Jeho nesústredený pohľad však tvrdil niečo iné. Zrak sa mu zastavil na Emmeline. Žmúril na ňu, akoby nevedel zaostriť. Jeho ústa sa snažili formovať slová, ale nedarilo sa mu to. Svaly mu nefungovali tak ako mali.

Skúšal to, až kým zo seba nedostal: „TKko jste?"

Emmeline tam len stála a premýšľala, čo mu na to povie. Toto bol kolosálny prúser. Čo ju to vôbec napadlo, že si tam nakráča v reálnom čase? Tak veľmi sa chcela cítiť zase normálne? Prečo takto riskovala? Amatérizmus najhrubšieho zrna.

Je potrebné však podotknúť, že s takouto situáciou jakživ nerátala. Kto by aj?

Musela si niečo vymyslieť. Prinajhoršom jej prítomnosť lekári zhodia na halucináciu.

Odlepila sa od rámu dverí a pomaly vstúpila do izby.

„Priniesla som vám len kvetiny, dúfala som, že vás potešia... hoci by ste ich nevideli." usmiala sa naňho, čo najprívetivejšie ako vedela. Chcela, aby jej dôveroval, hoci sama nevedela prečo.

Položila kvety do vázy na stolík neďaleko jeho postele.

Otto sa nevzdával a znova sa snažil niečo povedať. „Tko..."

Vysiľovalo ho to.

Skočila som mu do reči: „Nie je podstatné kto som. Kvety. Tie som priniesla. Ale ak chcete, spomínajte na mňa ako na... napríklad na Aloisiu." Venovala mu ďalší zo svojho arzenálu milých úsmevov.

„A teraz ma prosím ospravedlňte. Zavolám sestričku. Budete medicínsky zázrak!" Žmurkla naňho, ale on na ňu len ďalej nechápavo hľadel. A veruže bol to zázrak, no nielen medicínsky.

Emmeline znova spomalila čas a nenápadne vybehla z nemocnice na stanicu. Cestou sa dotkla jednej bezdomovkyne a hodila jej svoj hnedý kabát.

Akonáhle si obliekla naspäť svoj klasický čierny, už jej nebolo.

Bola vydesená.

Mala o čom premýšľať.