Diamantový chlapec (Pauza)

Prvá kapitola

PRVÁ KAPITOLA

diamantové dievča

Akonáhle som dostala kľúče od novej izby, moje šťastie bolo také veľké, že by sa dalo chytiť. Avšak nemohla som to dať najavo. Po mojom boku stála mama, ktorá očakávala, že budem smutná. Predsa som po prvýkrát na dlhšiu dobu odchádzala z domu. Nechávala som ju v mojom rodnom meste a pobrala som sa na vysokú školu. Vedela som, že jej budem chýbať, avšak nemohla som si pomôcť. Myslela som len na vytúženú slobodu, ktorú dostanem akonáhle nasadne do auta a poberie sa domov.

Vestibul bol preplnení študentami. Všetci stáli s hromadou vecí a dohadovali sa buď s rodičmi alebo kamarátmi. Vítali sa, objímali a hlučne sa prekrikovali. Nemohla som si pomôcť a predsa som sa usmiala. Páčilo sa mi, ako to na internáte žije.

Mala som devätnásť rokov a konečne som sa po neskutočne dlhých rokoch, ktoré som musela tráviť len doma, mohla začať cítiť slobodne. Túžila som po nových kamarátoch a po tom, aby som aj ja budúci rok bola takto objímaná a zvítavala sa s hromadou kamarátov.

S mamou sme sa vyviezli na piate poschodie internátu a pomocou značiek na stenách sme našli chodbu a dvere, ktoré označovali moju izbu. Zastrčila som s úsmevom kľuč do dverí a dúfala som, že už bude v izbe nová spolubývajúca. Poskočilo mi srdce, dvere už boli odomknuté. Preto som ich rýchlo otvorila a pripravovala som sa na zvítanie.

Nikto však v izbe nebol.

„Preboha!" ozvala sa za mnou mama, ktorá ako prvá vošla do až príliš malej internátnej izby, kde bol obrovský neporiadok a všade sa povaľovali šminky, učebnice, pár kníh a čierne oblečenie rozložené na každom voľnom mieste. Nemala som najmenšieho tušenia s kým budem bývať, ale vedela som, že by som takýto neporiadok nezniesla. Ako keby tam padla bomba a všetko rozhádzala.

Na stole som si nemohla nepovšimnúť čiernu kartu, na ktorej boli nakreslené diamanty a napísané – Diamantová.

„Asi sa vybaľovala a niečo ju vyrušilo," povedala som s nádejou v hlase a neznáme oblečenie som z mojej postele preložila na tú jej. Položila som si na zem tašku a začala som si to tu obzerať. Boli tu polepené plagáty, stôl bol taký špinavý, že som sa ho bála čo i len dotknúť a okno nebolo umývané už aspoň dobrých desať rokov. Najhoršie na tom bola tá gumená, špinavá podrážka, ktorá sa mala nazývať podlaha. Veľmi dobre som tušila, že akonáhle príde spolubývajúca a uprace si a vybalí sa, tak to tu všetko vyčistím.

Vedela som, že na internáte to nebude ako v mojej izbe... no predsa som očakávala čosi lepšie.

„Ak by si mala hocijaké problémy s tou tvojou neznámou spolubývajúcou, choď sa na ňu sťažovať. Nemôžeš tu predsa bývať v takomto chlievy. Ktovie čo to bude za dielo. Och! Najradšej by som ťa okamžite zobrala domov. Neznášam internáty!" šomrala si popod nos mama a začala si prezerať cudzie oblečenie. Malo tu to dievča aj niečo iné, ako len šaty v tmavých farbách? Matka sa v tom prestala prehrabovať v momente, keď natrafila na tangá.

„Budem v poriadku. Mám predsa už vlastný rozum a dokážem sa o seba postarať." Túto vetu som musela posledné dni opakovať neustále, pretože matka ma zásobovala radami a výchovnými rečami o tom, ako tu budem sama za seba a že sa nemôžem nechať strhnúť do zlej partie, a že som predsa prišla do školy študovať a nie si tu pokaziť dlhoročné vzdelanie. Úprimne som chápala jej obavy, ale ja som naozaj nepotrebovala ukazovať, čo môžem a čo nie. Nikdy som ju nesklamala a preto som od nej zažiadala, aby mi dôverovala a pustila ma aj na školu mimo nášho mesta.

„Pamätáš si všetky dôležité veci? Vždy mi zdvíhaj mobil, aby som sa o teba nemusela báť. Ozývaj sa hneď akonáhle vstaneš a zavolaj pred spánkom. Uisti sa, že budeš mať nabitý mobil a keby náhodu si nemala, tak mi napíš správu z mobilu nejakej tvojej kamarátky," pripomínala mi pravidlá môjho žitia na internáte, ktoré ma učila naspamäť. Všetko som po nej s úsmevom zopakovala.