Diamantový chlapec (Pauza)

Štvrtá kapitola

ŠTVRTÁ KAPITOLA

diamantový klub

Už o polhodinu na to, som so Seanom sedela v jeho nablýskanom aute a zostala som veľmi nervózna. Po čele mi tiekol pot a to nebolo ani teplo. Týmto tempom mi z makeupu nič nezostane a moja ranná robota bola absolútne zbytočná. Avšak kašľať na to!

Čo to dočerta robím?

Prečo sedím v aute neznámeho potetovaného chalana, ktorý ku mne včera večer prišiel opitý a súhlasím s tým, že ho odveziem do školy, pretože z neho ešte tiahne? Myslela som si, že môj život na vysokej sa zmení, keď nebudem pod stálym dohľadom mami, ale že sa zmení až takto, že absolútne stratím racionálne uvažovanie? A to za jediný deň? Prevrátila som sama nad sebou očami a pozorne som sa sústredila na to, čo mi začal hovoriť.

Keď som niečo nevedela, tak až s príliš pokojným hlasom ma upozornil, aby som to urobila tak a tak. Párkrát mi len ukázal kam mám odbočiť a kam sa mám zaradiť, inak naša cesta autom bola pokojná.

„Nadiktuj mi tvoje číslo, aby som ti po škole mohol zavolať." Jeho hlas znel inak ako ráno. Bol nejaký napätý. Podľa mňa očakával, že každú chvíľku oškriem jeho fára a privediem samú seba k bankrotu.

Nadiktovala som mu z pamäti moje číslo a on sa načiahol, aby mi z kolien zobral moju malú kabelku. Bez dovolenia si z nej vybral mobil. „Čo to robíš?" opýtala som sa ho zmätená, no neodvážila som sa na neho pozrieť.

„Aký máš kód? Chcem ti do mobilu uložiť moje číslo, aby si mi mohla zavolať keď skončíš," vysvetlil mi a ja som mu povedala, že heslo sú štyri jednotky, čo ho mimoriadne pobavilo a po prvýkrát som počula, ako sa nahlas smeje.

„Vôbec ma to neprekvapuje!" Sean si až príliš dlho prezeral môj mobil. „Vieš mi vysvetliť prečo máš na pozadí vlastnú fotku? Ty si viac narcistická ako Claudia a tom som si nemyslel, že sa to dá," provokoval ma. Miesto toho aby mi uložil číslo do mobilu, si zapol foťák a začal sa fotiť.

„Môžeš mi radšej povedať kam mám odbočiť?" vyštekla som po ňom nervózne, pretože som sa bála, že si bude listovať vo fotogalérií, kde som mala milión fotiek seba, keďže som nikdy nebola spokojná s tým, ako na fotkách vyzerám. Aj na Facebooku som mala starú fotku. Nepatrila som k tým typom dievčat, ktoré sa mohli fotiť každý týždeň, pretože boli závratne pekné. Sean sa znova pozrel na cestu a chvíľku ma navigoval.

Opäť sa mi začal hrabať v mobile. „No a vieš mi vysvetliť, prečo ti na mobil volá len mama? Aj smsky máš len od nej," dodal prekvapene. „To nemáš žiadnych kamarátov, alebo nápadníkov, ktorí by ti vypisovali?"

Zostalo mi neskutočne trápne. Ach jaj, načo sa ma to spýtal? Vôbec nebol slušný. Totálne som z neho očervenela a nahnevalo ma to. Ako som sa mu mala priznať, že naozaj nemám žiadnych kamarátov? Moja jediná kamarátka doteraz bola len moja panovačná matka.

„Môžeš mi proste naťukať to tvoje číslo do mobilu?!!" odsekla som mu nahnevane a radšej som sa ani na neho nepozrela.

„Až keď mi vysvetlíš, kde máš kamarátov!" povedal so smiechom v hlase. Pre neho to bolo mimoriadne vtipné.

„Žiadnych žiaľ nemám! Mám jednu vzdialenú kamarátku, ale s tou si zväčša píšem na Facebooku, pretože si nechceme míňať kredit." Dúfala som, že sa v tom nebude naďalej rýpať. Sean si znova vytiahol mobil a zavolal na ten môj.

„Uložím sa ako Sean, teda ak už tak nejakého Seana nemáš uloženého. Ak hej, tak vopred ťa upozorňujem, že dotyčného vymažem." WTF? Žiadneho Seana som však nepoznala. Našťastie. „Hej, tu odboč a za hentou budovou už je parkovisko. Tam zastaneme!" komandoval ma a ja som ho poslúchla.