Diamantový chlapec (Pauza)

Tretia kapitola

TRETIA KAPITOLA

diamantové ráno

Zobudila som sa ešte skôr ako začal zvoniť budík. Pomaly som sa posadila a pozrela som sa na druhú posteľ. Počas noci sa Sean nestratil. Stále tvrdo spal. Prekvapilo ma, že nebol zakrytý perinou. Radšej sa zahalil do šiat, na ktoré očividne dočiahol a prehodil si ich cez seba. Všetky boli fakt v príšernom stave – dokrčené. Ak Claudia nemala žehličku, tak som netušila, čo bude nosiť. Predsa takto nikam nemohla ísť. Následne som si však spomenula v akom stave sa včera vrátila.

S postele som sa postavila priam ako ninja. Ešte v živote som nebola tak ticho, aby som niekoho nezobudila. Nemohla som takáto čeliť Seanovi. Potrebovala som sa upraviť. Inak by sa ma zľakol. Potichu som si umyla zuby a tvár. Tiež som si dokázala vytiahnuť zo skrini šminky a malé zrkadielko. Priam po špičkách som sa vrátila späť a bola som na seba hrdá, pretože chlapec, z ktorého ešte stále tiahlo, sa ani len nepohol a stále pravidelne dýchal.

Našťastie. Skoro som odpadla, keď som sa zazrela. Musela som sa okamžite upraviť. Inak by som sa pred ním prepadla od hanby.

Keď som mala makeup dokončený a rozhodovala som sa, či by som mala Seana zobudiť a vyhodiť ho, aby som sa mohla prezliecť v súkromí, moja dilema sa veľmi rýchlo vyriešila.

Dvere sa náhle rozrazili a v nich stála priam zničená Claudia. Ako keby cez noc vôbec nespala. Opäť vyzerala rozgajdane, no tentokrát mala aspoň obe topánky. Z blonďavých vlasov mala priam hniezdo a na tvári bola od čohosi špinavá.

Očividne ju prekvapilo, že ma vidí. Dosť dlho na mňa hľadela a nespúšťala pohľad. Ako keby si na mňa nemohla spomenúť.

„Dobré ráno?" zašepkala som potichu, aby som prerušila to napäté ticho.

Jej pohľad veľmi pomaly prešiel zo mňa na jej posteľ. Seanovi nebola vidno tvár. Ako sa otočil, tak nejaké šaty si prehodil cez hlavu. Azda preto tak zmätene nadvihla obočie a pootvorila ústa. Priam som mohla počuť, že je zmätená, kto sa to tam schováva.

Nepovedal ani slovo. Miesto toho mi zakývala a pokúsila sa usmiať. Och, tie jej kruhy pod očami!

Prešla opatrne do miestnosti a aj ona sa potkla o knihu. No nezletela na Seana. Náhle prstom pichla do jeho ramena.

„Mala si pravdu. Prepáč, on sem v noci prišiel a bol tak opitý a ťažký, že som ho nezvládla ani zdvihnúť a vyhodiť z našej izby. Tak som ho tu nechala a ty si sa ani nevrátila," rýchlo som hovorila, aby ma zle nepochopila. Nepáčilo sa mi, že mi ešte nič nepovedala. Čo ak ma na prvý pohľad odsúdila?

„A tebe tu nevadil?" prehovorila prvú vetu. Znela dosť chrapľavo. Potrebovala si poriadne odkašľať. Vyzeralo to tak, že aj tá nepatrná otázka jej zobrala dosť energie. Došlo mi, že jej musí byť dosť zle. Mala opicu.

„Ani nie, nevšímala som si ho," rýchlo som odpovedala. Nechcela som nič pokaziť.

„Posral to. Vedela som, že sem príde. Nemala som ťa nechať samú."

„To je v poriadku. Nič mi nespravil. Len spal," odpovedala som a prinútila som sa na ňu usmiať, aby som nepôsobila tak nervózne a nezačala si obhrýzať prsty. „Včera ťa hľadal. Vraj si nezdvíhala telefón."

„Vážne?" zamrmlala si popod nos. Siahla si do vrecka a vybrala mŕtvy mobil. Ja by som ho okamžite začala nabíjať, no ona si len povzdychla a nejako zozelenela. „Je mi to ľúto..." zopakovala. „Musím ísť von, inak tu zhorím zaživa alebo všetko ogrciam. Neviem čo by bolo horšie." Strčila do neho a snažila sa ho prevaliť. On zavrčal. „Sean, dopekla, vráť mi moje oblečenie. Ty totálny idiot, všetko si mi dokrčil!" šomrala. Rukami to nešlo a tak náhle nohou kopla do Seana a odtlačila ho na kraj postele. Bez toho aby sa čo i len pozrela aké šaty si zobrala, proste nejaké uchopila a prehodila si ich cez rameno. Zohla sa po čierne pančuchy. Zo stoličky uchopila väčšiu kabelku, do ktorej zo stola zhrnula veci na líčenie aj s tou zvláštnou kartičkou.