Zmrznuté srdcia

Chapter 2

Na opačnej strane sveta zažíval Severný pól rušné časy. Vianoce boli za rohom a výrobná linka v plnom prúde. Škriatkovia pracovali usilovne, no nálada bola napätá.

Išlo o Severa. Každým rokom vedelo stále menej detí oceniť jeho kreatívnu robotu. Všetci chceli to isté – elektroniku. Mobily a tablety... Všetko na jedno kopyto. Pravda, väčšina z nich bola na liste neposlušných. No pribúdalo veľa dobrých a slušných detí, ktoré viac nestáli o klasické darčeky. Otec Vianoc si pre veľmi ťažké obdobie nevšimol zmeny, ktoré sa na Zemi diali.

„Čo je?" ostal prekvapený, keď poňho došiel yeti, aby ho dotiahol ku glóbusu. Všetko vypadalo byť v poriadku.

„Niečo sa deje," povedal Jack, keď zletel na zem.

„Čoskoro sú Vianoce. Nemám času nazvyš, ale pokiaľ inak nedáš, na sušienku a pohár mlieka si chvíľu nájdem."

„Nie som si istý, že je vhodná doba na..."

„Na občerstvenie je vždy hodná doba," zrušil Sever mladého strážcu ťahajúc ho do vianočnej dielne. Keď osameli, prešiel k veci: „Čo stvára Tieň?"

Jack prižmúril oči a zahľadel sa do diaľky. „Neviem," priznal. „A v tom je problém. Pred časom som ho stratil z dohľadu. Nenašli ho ani listy."

Od Tieňovej porážky bolo Jackovou úlohou sledovať ho. Ostal slabý a len málokedy vychádzal na povrch. Keď tak urobil, listy ho informovali. Pokiaľ so svojimi kúskami zašiel priďaleko, dozvedel sa o nich prvý. Inak povedané, nie. Tieň hrozbu nepredstavoval. Zatiaľ. Stále sa zotavoval. Pravdepodobne chystal odvetu, no dlhé roky sa nič neudialo. Jack si však nemohol pomôcť. Tušenie, že plánuje niečo veľké, silnelo každým dňom.

Sever sa zachmúril. „Brucho mi hovorí, že sa niečo chystá," priznal. „Nepríjemný pocit mám už od minulých Vianoc. Vládne priveľký pokoj."

Tu ho Jack prerušil: „Pokoj je možno na severe, ale na juhu... Zúri tam zima. Búrky v najjužnejších moriach neutíchajú už mesiac."

„Zimní duchovia boli na juhu vždy dosť besní. Je príhodné, že sa na ich vystrájanie sťažuješ práve ty," zasmial sa úprimne starší muž a masívnou dlaňou ho bratsky pobúchal po chrbte. „Na druhú stranu, búrky budú výplodom Matky prírody. Tú ženu nevidno už minimálne storočie. Vždy bola náladová," dodal, akoby sa snažil nájsť ospravedlnenie pre jej správanie. „Možno sa prebudila z dlhého spánku a zabíja čas na mori. Pokiaľ sa drží juhu, nemusí nás trápiť."

Akokoľvek pokojne sa snažil vyznieť, Jackove znepokojenie nepoľavilo.

„Myslím, že starneš," vysvetlil Sever nadľahčene. „Toľko obáv som z tvojich úst nepočul za celú existenciu. Máš málo roboty? Tu by sme privítali pár šikovných rúk," uškrnul sa na Jacka a dopil mlieko.

Jackovi viac nebolo treba. „Myslím, že pôjdem znovu hľadať Tieňa," povedal rýchlo a už otváral okno, keď zamrmlal: „Nemôžem sa dočkať zimy..." Než dopovedal, vietor ho vytrhol z miestnosti a unášal svetom neznámo kam.

Sever dojedol sušienky a zamračil sa na prázdny tanier.

Jeho brucho sa nikdy nemýlilo.

***

Jack našiel posteľ. Tunel pod ňou viedol do Tieňovho podmorského paláca v Taliansku. Odrazu nevedel, prečo Severa otravoval. V danej chvíli sa mu to zdalo ako najlepší nápad. Bol nebezpečný. Pri zemi sa držal už roky. Bolo otázkou času, kedy sa postaví na nohy a strážcov opäť potrápi. Potrebovali ho mať na očiach. A Jackovi sa to donedávna darilo.