Zmrznuté srdcia

Chapter 14

Sedela schúlená pri nohách postele kým sa trinásty princ Južných ostrovov týčil vo dverách. Jeho otázka ostala nezodpovedaná. Všetko sústredenie venovala snahe zahnať pridusené vzlyky. Napokon len porazenecky skryla tvár do dlane a druhou rukou mávla, aby odišiel.

Jej príkaz, keď už len zo zvyku, odignoroval. Nemala silu hnevať sa. Nemala silu cítiť, nie to ešte myslieť. Uraziť sa? Na to bola príliš vyčerpaná.

Rytmické vŕzganie podlahy bolo jedinou známkou, že k nej vykročil. Rýchlo si utrela slzy a zdvihla k nemu tvár. V tej istej chvíli si pred ňu kľakol a naklonil sa.

„Hovor."

Venovala mu dlhý pohľad, než odpovedala: „Dostal si, čo si chcel." Akoby mu tým vedela ublížiť. Akoby nebola jediná, kto pre svoje rozhodnutia musel trpieť.

Pri jej slovách zvraštil nos a trochu sa od nej odtiahol.

„O čom to rozprávaš?" Opýtal sa takmer zúfalo. „Sľúbila si trest a namiesto neho si ma... namiesto toho si..." Zlomil sa mu hlas. Potom už slová nehľadal. Privrel oči, sklonil hlavu a ťažko vzdychol. „Prečo si to spravila?"

„Pretože to bola jediná možnosť."

Na jej odpoveď reagoval ako na obliatie studenou vodou.

„O čom to...? Čakal som bič, verejnú očistu... Prijal by som to so všetkou hrdosťou. Prijal by som každý trest, ktorý by si na mňa zniesla..."

„Tak prijmi toto!"

„Nemôžem! Nechcem stráviť zvyšok života s tvojou sestrou. Nie, keď..."

„Nad tým si mal premýšľať skôr, ako si ju využil," zavrčala, na čo sa jej oči opäť zaplavili slzami. S Elsinými poslednými slovami sa však zastavil svet – minimálne pre Hansa.

„Nikdy som...," povedal zmetene, no jeho výraz sa uvoľnil. Ako keby mu niečo došlo. „Nikdy som sa Anny nedotkol."

Tentoraz spozornela Elsa.

„Klamár," obvinila ho. „Včera si všetko..." Z ničoho nič zobral kráľovninu tvár do dlaní a palcami zotrel slzy.

„Včerajšok bolo nedorozumenie," ubezpečil ju, no Elsina dôvera vyžadovala viac. Stiahla zo seba jeho ruky a ťarbavo sa postavila. „Naozaj," povedal a nasledujúc jej príklad sa postavil tiež. „Myslel som, že..." Vetu nikdy nedokončil. Myslel si že čo?! Kričalo nemý hlas v jej mysli. V skutočnosti na tom ale nezáležalo. Škoda bola napáchaná.

Túžiac po troche priestoru, prešla k otvoreným balkónovým dverám. Pokúsil sa ju chytiť, ale vyšmykla sa mu. Chcela zväčšiť vzdialenosť medzi nimi, no bol jej za pätami. Zastala až pri kamennom zábradlí. Oprela sa oň, no keď ucítila jeho blízkosť, prudko sa k nemu otočila.

„Anna mi všetko povedala. Z tohto sa nevymotáš."

Noc bola jasná – spolu s hviezdami oblohu osvetľovalo magické svetlo, ktoré nikde nezačínalo a nikde nekončilo.

Pozrel jej hlboko do očí.

„Nikdy som nespravil nič, čím by som ohrozil Anninu povesť alebo tvoju dôveru. Neviem, čo ti narozprávala... Ach," vzdychol, keď ho udrelo uvedomenie, „jasné – vtedy vo vile..."

Dosť! Kričala naňho v duchu. Nechcem viac počuť. Nechcem vedieť o ničom, čo sa dialo vo vile! No nevyšiel z nej jediný zvuk protestu – až tak masochistická bola. Iba čakala. Akoby ich prekliatu situáciu mohol vyriešiť jedinou vetou. Akoby mohol napraviť všetky škody, čo spolu napáchali.