Zmrznuté srdcia

Chapter 5

V teórii existovali dva spôsoby, ako zlomiť kliatbu. Buď ju zruší ten, čo ju vzniesol, alebo ju premôže mágiou oveľa mocnejšiu. Ani jedna z možností nebola ľahká. Keby mu ide iba o jej zlomenie, posnaží sa k tomu naviesť kráľovnú. Ale ak jej má preukázať službu, musí to urobiť za ňu. 

Lenže kto, kto má väčšiu moc ako ona? Jeho moc bývala veľká. Ale tie časy pominuli. Nielenže prišiel o moc, stratil aj spojencov. Na svete neexistovalo veľa mocných bytostí, ktoré by mu boli ochotné pomôcť. A ešte menej tých, ktoré by ho ihneď nepredali strážcom. Pri svojej voľbe musel byť opatrný. Napriek tomu sa nemusel rozhodovať dlho. Existovala jediná možnosť. Svoju kartu však musel zahrať opatrne.

Podmorský palác v Taliansku nebol chránený. Strážcovia doň mohli hocikedy vniknúť. Našťastie mal niekoľko miest v zálohe. Jaskyňa v Rusku predstavovala najvhodnejšiu voľbu. Od okolitého sveta ju chránili staré kúzla. Skrývali ju pred duchmi aj živými bytosťami. Druhou výhodou bola neďaleká svätyňa matky Prírody. Ľudia si ju prestali vážiť dávno, ale túto jednu zostrojili lesní duchovia. Matku Prírodu nebolo niekedy možné zastihnúť aj desaťročia. Lenže on mal voči nej vrodený zvláštny inštinkt. Keď chcel, našiel ju vždy. Hocikedy a hocikde. Bola síce náladová, prchká a nebezpečná...

Bol na ňu hrdý.

Vždy bol. Ale to bolo všetko. Nedokázal si vybaviť žiadny iný pocit, ktorý k nej kedy choval. V jeho znetvorenom vnútri po nej ostalo prázdne miesto, ktoré nevedel ničím zaplniť. Koniec koncov, takých miest mal veľa. Akokoľvek mocný, akokoľvek vplyvný bol, jeho dávna minulosť v ňom zanechala prázdnotu. Či to ľutoval? Rozhodne nie. Neľutoval žiadne rozhodnutie, čin ani slovo. Nepoznal ľútosť. Mal iba ciele. Ciele, ktorým bol ochotný obetovať všetkých a všetko. Prázdnota v jeho srdci bola cudzia, ale nebola nepríjemná. Nebolela ho ani nermútila. Len párkrát za svoju existenciu sa nad ňou pozastavil. V Tieňovej mysli sa zrodila myšlienka, či tak teraz urobil kvôli dcére, ktorú sa chystal navštíviť.

Stál v najstaršej časti lesa. Stromy mali kmene hrubé ako veže hradov a ich koruny siahali vysoko do neba. Pôda obrastená mäkkým machom sa pod jeho nohami prepadávala a v ovzduší bolo cítiť vlhký ranný chlad.

Bola tu.

„Stratený?" rozľahol sa lesom zastretý hlas víly. V jednu chvíľu stála všade a nikde zároveň. V druhú sa pred ním zhmotnila zo studenej hmly a tieňov. Pramene čiernych vlasov jej v slabom vetre poletovali okolo hlavy a padali na čierny plášť ustávajúcej noci.

„Hľadal som ťa."

„Takže si stratený," zamrmlala do silnejúceho vetra.

„A ty stále urazená," reagoval s vypočítavým pokojom.

„Vravela som ti, že sa nemáš opovažovať..."

„A ja som ti vravel, že tak ďaleko tvoja moc nesiaha," pripomenul nadradene, načo Príroda vyprskla studeným smiechom.

„Moja moc? Ty mi ideš kázať o moci?!" Zatiahla neveriacky, stále rozhorčená. Z ničoho nič sa jej však  rozjasnili oči. Akoby uvidela... S novým poznaním sa výraz Prírody zmenil. Pohoršenie vystriedala úprimná, detská zvedavosť. „Kto je?"

Poznal ju tak, ako poznala ona jeho. Nemalo význam klamať. „To sa snažím zistiť."

„Nezistíš," odbila ho rázne. „Sama netuší. A ty... ty si príliš hrdý, než aby si ma požiadal o pomoc. Potrebuješ ju. Teda si to minimálne myslíš. Ja len pochybujem o správnosti motívu tvojho pocitu. Oh, prepáč," zaškerila sa nad posledným slovom, „domnienky," opravila sa. „Nakoniec si aj tak uvedomuješ, že ti nepomôžem ani keby viem, ani keby chcem. Iný dôvod neexistuje. Si zmätený. Si slabý a si stratený."