Zmrznuté srdcia

Chapter 15

Zmena ratingu na M!

Dvere sa so škripotom otvorili a do nosa ju udrel zápach krvi a plesne. Oheň z dohárajúcich fakieľ osvetľoval prázdne cely. V žalári sa k nim pridali ďalší muži. Možno to bolo tmou, ale nedokázala si vybaviť ich tváre. Mala pred sebou väčší problém.

Bolo po všetkom.

Rovnako náhle, ako sa jej moc utrhla, sa vytratila.

Nemalo zmysel bojovať. Nemalo zmysel vzpierať sa. Rozhodla sa prijať všetko, čomu ju krátky zvyšok jej mizerného života vystaví.

Zranila Annu a... toľko ďalších ľudí!

Maxwell...

Pri spomienke na mužove vyhasínajúce oči, na súrnosť jeho pohľadu, na bolesť, ktorou sa triasol, zastala uprostred kroku. Stráže jej však nič nedarovali - viac nebola ich kráľovnou, ale hrozbou, čarodejnicou - a sotili do nej, aby sa hýbala.

Zastali pred železnými mrežami najvzdialenejšej cely. Na kolená dopadla skôr, než sa dvere cely úplne otvorili. Cudzí muži sa okolo nej postavili a roztiahli jej ruky od tela. Rinčanie reťazí počula tesne predtým, než jej na päste natlačili do železných rukavíc. Boli priúzke. Tlak železa na boľavo zovretých pästiach bol na hranici únosnosti. Nad zápästiami uzamkli železné obruče, ktoré podivné rukavice držali na mieste. Vtedy od nej muži odstúpili a napli reťaze na koncoch rukavíc.

S boľavo natiahnutými rukami ju nechali kľačať tvárou k stene. Nedokázala si ľahnúť, ani sa postaviť - reťaze boli prikrátke. Nedokázala sa ani otočiť tvárou k dverám cely. Ktokoľvek za ňou stál, čokoľvek mal v úmysle...

„Vedel som, že sa hráš na svätú."

Arcibiskup.

Jeho slová túžila poprieť, no vedela, že to nemá zmysel. Mlčala, aj keď ju ďalej karhal a obviňoval zo všetkého možného aj nemožného. Oči držala tvrdohlavo upreté do zeme, neunúvala sa k nemu zdvihnúť zrak. Aj tak stál za ňou. Oproti všetkému, čo sa túto noc odohralo, boli jeho výčitky Elsinou poslednou starosťou. Vedela prečo prišiel - slová kázne to rozhodne neboli. Nemala vôľu vzdorovať. A rozhodne nemala vôľu počúvať ho. Jej myseľ okupovala jediná myšlienka - myšlienka na zranenú Annu.

„Nikdy som vás nemal v láske," povedal odrazu. „Na ženu si bola príliš výrazná. Príliš drzá. Akoby si vedela niečo, čo ostatní nevedia. A pozrime sa na teba teraz, vaša výsosť," takmer sa zasmial, „na zohavenú príšeru, čo zraní vlastnú krv!"

Jeho posledné slová z nej vyhnali všetku apatiu. Vo vzduchu zapraskala ľadová mágia. Že ublížila sestre, fyzicky aj psychicky, bola jedna vec. Ale že jej to vyhadzuje na oči niekto tak bezohľadný!

Prvýkrát v živote na niekoho namierila svoju mágiu s cieľom ublížiť. Prvýkrát v živote sa nič nestalo. Železné rukavice pokryl ľad, ktorý sa plazil aj po reťaziach. Akokoľvek sa snažila, mimo železa akoby jej moc neexistovala.

Celou sa rozľahol hrdelný smiech.

„Mal pravdu, keď povedal, že sa nám zídu," povedal a prešiel okolo, aby zastal rovno pred ňou. Nepotrebovala k nemu zdvihnúť pohľad, aby vedela, že sa v jej submisívnej polohe vyžíva. Lenže on jej túžil pozrieť do očí. Musel vidieť strach v tvári ženy, čo mu tak dlho bola tŕňom v oku. Napriek drahej bielej róbe, hodnej jedine kňaza najbližšieho k Bohu, si kľakol na špinavú zem a zniesol oči na jej úroveň. Keď aj naďalej tvrdohlavo pozerala do zeme, chytil ju za bradu a donútil ju pozrieť sa naňho.

„Postarám sa, aby si v tejto cele zhnila, vaše veličenstvo," vyprskol na ňu jedovato.

Kráľovná namiesto odpovede zavrela oči a vymanila tvár z jeho nechutných rúk.