Zmrznuté srdcia

Chapter 6

Musela sa ponáhľať. Od korunovácie ubehli štyri dni a oslavy sa mali dávno skončiť. Väčšina hostí Arendell opustila a zvyšok tak urobí čoskoro. Na rokovania chodievala už niekoľko rokov, ale vždy pod vedením regentov. Teraz ich funkčné obdobie vypršalo a všetky povinnosti prešli na ňu. Potrebovala vymeniť úradníkov, predĺžiť obchodné zmluvy a uzavrieť nové. Nikdy na to už nebude tak dobrá príležitosť ako dni po korunovácii, keď všetci potencionálni spojenci prišli za ňou.

Posledné dni preto spala len plytkým spánkom prinajlepšom pár hodín. Nos mala zaborený v papieroch, rukavice od atramentu a čas, ktorý ostal, trávila v spoločnosti cudzincov.

Napriek vyťaženiu sa cítila dobre. Popravde si na lepšie časy nevedela spomenúť. Konečne usadla na trón. Netešila sa ani tak korune, ako svojej práci. Zamestnávala ju. Za štyri dni vďaka nej nemala priestor pre obavy. Len chodila a riešila. Zaváhala, iba ak tesne pred spaním, kedy sa celý svet na moment upokojil. Ani vtedy ju obavy nestihli pohltiť, lebo okamžite zaspala.

A potom tu bol princ Westergaard. Akurát kráčala chodbou, keď naňho narazila.

„Vaše veličenstvo," uklonil sa na pozdrav. Oblečenú mal neformálnu čiernu tuniku. Podľa Elsinho skromného názoru mu pristala. 

„Princ Westergaard," pokynula k nemu rukou, čím uznala jeho poklonu a dovolila mu vzpriamiť sa. Podávanú ruku chytil do svojej a nad rukavicou naznačil bozk.

„Stačí Hans," usmial sa na ňu zdola a konečne sa narovnal. „Ani naši rodičia si nepotrpeli na formality."

Pravda. Elsiny rodičia vychádzali s vládcami Južných ostrovov naozaj dobre. Ako dieťa si pamätá zopár návštev kráľovnej, ale kráľa ani jeho deti nikdy nestretla. Doteraz. Hansa Westergaarda, najmladšieho princa, poznala len z obrazu. Odvtedy však dospel.

„Hans," zopakovala so zdvorilým úsmevom, ale predstaviť sa mu vlastným menom zatiaľ nehodlala. „Ako sa vám páči pobyt u nás?" Nadhodila neškodnú tému. Ak sa ho jej odťažitosť dotkla, nedal nič znať.

„Arendell je nádherný. A váš zámok je správnou kombináciou útulného a reprezentatívneho domova," odpovedal diplomaticky.

„Som rada, že ste spokojný. Ak mám byť úprimná, nečakala som váš príchod takto skoro... po korunovácii. Určite ospravedlníte moju neschopnosť venovať vám prislúchajúci dostatok času."

„Vaše veličenstvo, prosím, ospravedlňte vy mňa za môj neočakávaný príchod. Pravdou je, že som na cestách už dlhšiu dobu. Keď som sa dopočul o vašej blížiacej sa korunovácii, nemohol som nevyužiť príležitosť spoznať vašu krajinu a, samozrejme, vás. No moje záujmy sú čisto sebecké, nie politické. Naše rodiny..."

„Elsa!" prerušil ho Annin výkrik z opačnej strany chodby. „Hostia sú už usadení, čaká sa len na teba," odrecitovala jedným dychom, snažiac sa upokojiť búšiace srdce, pričom venovala nepatrnú poklonu princovi Westergaardovi. Tí dvaja si už očividne potykali.

„Mala si za mnou poslať služobníctvo, nie behať po zámku sama," krútila hlavou Elsa s neveriacim, no milujúcim úsmevom.

„Ja som len...," stále dychčala, „išla okolo a všimla si, že chýbaš. Obedovala som..." nádych, „pred hodinou. Idem na Slnovratný jarmok."

„Von sa ide dole schodmi, nie hore," pripomenula len tak mimochodom mladá kráľovná.

„Až sa prezlečiem," vysvetlila Anna a prešla popri nich smerom k vlastnej komnate.

„Čo by ste povedali na prechádzku po jarmoku?" Navrhla Elsa Hansovi. Tomu sa už tak jasná tvár rozjasnila ešte viac.

„Bude mi potešením," povedal s úklonom.