Zmrznuté srdcia

Chapter 20

Ruiny. Jediné, čo ostalo z obradnej miestnosti boli ruiny. Bol pomalý. Tak slabý! Mal ju zviazať a k rituálu donútiť! Lenže nie, on, naivný hlupák, ju potreboval presviedčať. Potreboval jej dôveru, jej súhlas...

Bodaj zhorí v pekle aj so svojimi svätými strážcami! Pomyslel si, keď kopol do vyhasnutého kryštálového črepu. Ani démoni ho neochránili pred bolesťou, ktorá mu vystrelila z nohy. Zaslúžil si ju - vraveli mu.

„Čo sa tu stalo?" počul za sebou mužský hlas.

Ešte aj tento tu...

Prevrátil oči a s kamenným výrazom sa postavil čelom kráľovninmu niekdajšiemu milencovi.

„Bol si pri tom."

Nečakal, že rituál bude mať taký rýchly účinok. Myslel, že bude trvať dni, kým z neho ľadová schránka opadne.

Bol to dokonalý plán. Mal ju v hrsti. Lenže ona ho naozaj nechcela oživiť. Tým sa vytratil jeden z jeho cieľov, ale stále mohol poslúžiť ako motív k navráteniu jej sestry. Ostávalo mu len dúfať, že jeho lesť neprehliadne.

Teraz mal však na krku tohto nepoužiteľného princa. Nikdy ho nechcela priviesť naspäť. No nedokázala ho ani zabiť. Nie, kým k nemu jej sestra prechovávala city. Nakoniec ho využil ako pokusného králika. Ak oslobodil jeho, dokáže to aj s jej sestrou a keď sa mu do rúk dostane ona, dostane aj Elsu.

„Bol som svedkom mnohých vecí, ktorým nerozumiem," povedal princ, čím sa Tieňovi pripomenul. Neuvedomil si, že nad ním podvedome zvraštil nos.

Poznal ho lepšie ako mal. Lepšie ako chcel. Poznal ho Elsinými očami, a aj keď mal rešpekt k jeho cieľavedomosti, cítil k mužovi nevysvetliteľný odpor.

Premeral si ho od hlavy k pätám. Vyzeral presne ako v jej spomienkach, dokonca zvieral aj ten nepoužiteľný meč, ktorým jej pred pár storočiami takmer odťal hlavu.

Odrazu sa mu v hlave zrodila myšlienka.

Možno nebude až tak nepoužiteľný...

„Povedz," vyzval ho, razom ignorujúc spúšť naokolo, „aký je to pocit opäť chodiť? Opäť dýchať?"

Princ sa na tvora pred sebou nedôverčivo zamračil. „Čo?" Podvedome urobil krok vzad a zastal v bojovej pozícii. Čokoľvek s ním Tieň zamýšľal, bol pripravený nepoddať sa bez boja. „Čo odo mňa chceš, príšera?"

Tieň len otrávene privrel oči, no pokoj ho neopúšťal. Jeden by si myslel, že po storočiach zvykne na nevrlé, agresívne reakcie na svoju prítomnosť, ale nezvykol. Stále vnášali radosť do jeho prázdnej existencie. Boli zábleskmi zadosťučinenia v mori neukojiteľného hladu.

„Aby si splatil dlh," odpovedal sladko.

„Nič ti nedlžím."

„Iba holý život."

„Neprosil som sa ti o záchranu."

To Tieňa úprimne pobavilo. „Ani si nemohol," uchechtol sa. „Jej výsosť sa o to postarala."

Akoby si princ len vtedy uvedomil jej neprítomnosť, opýtal sa:

„Elsa... Kde je?"

Spôsob, akým bezbožne zobral jej meno do úst...! Nie. Nič tak nevýznamné ho nemohlo rozčúliť. S hlbokým výdychom sa upokojil.

„Je preč. A keď sa vráti - ak sa vráti - urobí tak len preto, aby dokončila, čo začala."

S tým princ sklopil špičku zlomeného meča a narovnal sa. „O čom, do pekla, rozprávaš? Elsa by mi neublížila. Nikomu by neublížila."