3. Diablova krv: Neskrotná vášeň [Dokončené]

1. Internát

Kto som?

Neviem.

Nikto to nevie.

Žijem na mieste, kde je pôda posvätná. Toto miesto sa nachádza v horách a nevie o ňom veľa ľudí. Je to niečo ako internátna škola ibaže som tu skoro celý svoj život. Od šiestich rokov.

Koho klamem? Dala ma sem jedna adoptívna rodina s tým, že som blázon, pretože od malička vo svojej hlave počujem hlas.

Je mojou súčasťou už niekoľko rokov. Počujem ho od dvanástich rokov a dokonca má aj meno.

Ava.

Táto škola je ako väzenie. Nemôžme opustiť bránu školy, všetci dospelí tu sú prísny a riaditeľ školy je tajomný a nesympatický.

Platia tu prísne pravidlá, ktoré musíme dodržiavať, pretože inak sme potrestaní.

1. Nesmieme výjsť z izby od 19:00 do 6:00 ráno.
2. Nesmieme nikam nikdy meškať.
3. Nesmieme odvrávať.
4. Nesmieme si obliecť niečo, čo nepaptrí do kódexu Súkromnej Kresťanskej internátnej školy.

Tieto pravidlá by som mohla menovať do rána, pretože ich tu bolo oveľa viac ale tieto štyri sú najhlavnejšie.

Počas týždňa musíme mať oblečené uniformy, ktoré pripomínajú šaty mníšok. Sú celé biele. Dlhé rukávy s jemnými volánmi na zápästiach. Šaty boli bez najmenšieho výstrihu a siahali až po krk. Od pŕs až po pás boli úzke korzetové a od panvy sa uvoľnovali až po zem.

Zvláštne šaty na 20 storočie.

Doržiavali sme pravideľný rozvrh. Žiadna voľnosť kľud a ani sloboda. Od pondelka do piatku sme nemali ani chvíľu voľného času.

Pondelok až piatok:
Ráno v 6:30 raňajky.
Od 7:30 do 12:00 škola.
Od 12:00 do 13:00 obed.
Od 13:00 do 15:00 vyučovanie.
Od 15:00 do 17:00 terapie.
Od 17:00 do 18:00 povinné študovanie v knižnici.
Od 18:00 do 19:00 večera.

Takto to prebiehalo celý týždeň a cez víkend sme museli chodiť plávať, sadiť kvety v záhradách a dvakrát za deň sa chodiť modliť. Vždy cez víkend poobede máme skupinové terapie, pretože sme vraj psychicky narušení ľudia. Narozdiel od súkromných terapii, ktoré mávam cez týždeň.

Najprv som bojovala a odmietala sa tu adaptovať. Nechcela som byť medzi bláznami a čudákmi ale časom sa to zmenilo. Boli tu rôzni ľudia, ktorí boli normálni ako ja. Držali nás tu neprávom, pretože sme neboli pochopení.

Za celý ten čas, čo tu som, tu bola len jedna osoba, ktorej som verila a bola to riaditeľova dcéra. Človek by povedal, že to nie je dobrá voľba ale pravda bola iná. Sarah nenávidla svojho otca, pretože tu bola rovnako nútená žiť. Bola úplne v poriadku ale otec ju nechcel pustiť nikam inam.

Doktori v tomto zariadení sa ma snažili oblbnúť rôznymi tabletkami, ktoré mi predpisovali ale neúspešne. Sarah mi s nimi pomohla a naučila ma ako ich nevziať.

Vždy som si dala tabletku do úst ale s jazykom som si ju zasunula za zuby. Vzala som vodu a napila sa. Musela som doktorom otvoriť ústa aby si boli istí, že som ju prehltla a potom spokojne odišli.

Vždy som tabletku rozdrvila na prach a spláchla ju na toalete alebo sa stratila v umývadle pod tečúcou vodou.

Čas tu plynul naozaj pomaly a nevedela som sa dočkať mojich dvadsiatich narodenín, pretože v ten moment mi otvoria brány do sveta a ja budem môcť slobodne odísť a žiť ako obyčajný smrteľníci.

,,Nelle!!" Búchala mi na dvere Sarah ,,pohni!"

Poslednýkrát som sa pozrela na seba v zrkadle, vzala si tri knihy na vyučovanie a otvorila dvere.

Predomnou stalo nízke dievča s ryšavými vlasmi, ktoré jej siahali kúsok pod plecia a s pehami po celej tvári. Na očiach mala okrúhle dioptrické okuliare a oblečenú mala povinnú bielu uniformu ako ja.

Ja a Sarah sme boli rozdielne vo všetkom. Ona nízka a ja vysoká. Ona mala vlasy brčkavé a ja čierne rovné. Ona poslúchala na slovo a nerada porušovala pravidlá, zatiaľ čo ja som robila naprieky niektorým učiteľom.

Väčšinou som dostala za trest jeden alebo dva dni na samotke ale niekedy ani nezistili, kto to bol, pretože tí naozajstní blázni, čo tu sú, robia podobné veci a niekedy aj horšie.

Samotka je miestnosť pod budovou, do ktorej zatvárajú niekoho za trest. Nie sú tam okná a ani svetlo. Jedlo vám prinesú raz za deň a aj to len krajec chlebu a pohár vody.

Je to zvláštne chovanie na kresťanskej škole ale tu majú svoje zákony.

Celý deň som počúvala nudné učivá a nezáživných profesorov. Čítanie z biblie a rozoberanie každej vety do detailov bolo únavné.

Poznala som už všetko naspamäť. Koniec vyučovania odbili hodiny na nádvorí a ja som sa presunula do kancelárii našej terapeutky Joselinn.

Nemala som ju rada. Vlasy nosila v úzkom drdole, na tvári mala hrubé okuliare a priveľa makeupu. Na sebe mala pravidelne ružové oblečenie, pretože milovala ružovú. Nevyžarovala zo seba príjemnú auru. Jednoducho som jej neverila.

,,Ako sa dnes máš, Nell?" Spýtala sa.

Ešte aj jej postoj bol nesympatický. Vždy na začiatku nášho sedenia počkala, kým sa usadím v kresle pred jej kancelárskym stolom a potom sa postavila a prišla pri mňa.