Po uši zamilovaná Eva sa rozhodne po niekoľkých mesiacoch vzťahu prijať prsteň od Šimona. Populárny slovenský herec je však čoraz viac pohrúžený do svojej práce. Lukratívne ponuky sa mu hrnú z každej strany a Eva je voči jeho zaneprázdnenosti viac n...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Podišla som blízko k zábradliu a stiahla si z ruky prsteň. Natlačila som sa bezprostredne na vyhriatu kovovú zábranu a rozhodla sa so všetkým skoncovať. Nebudem viac mrhať svoj drahocenný čas s niekým, kto za to absolútne nestojí! Odhodlaná urobiť, čo som si zmyslela, predklonila som sa a...
„Nerobte to!" Odrazu sa po mne ktosi hodil a spadli sme spolu na chodník rovno vedľa môjho kufra.
„Bláznite! O čo vám, dopekla ide?!" Zvrieskla som po precitnutí do reality. Ležala som tam v náručí nejakého chlapa a navzájom sme si vymieňali vydesené pohľady.
„Čokoľvek sa vo vašom živote stalo, vedzte, že ešte existuje šanca! Nemôžete všetko len tak zahodiť! Ste krásna mladá žena, určite by ste tomuto svetu veľmi chýbali," presviedčal ma o svojej pravde sympatický mladík v úhľadnom oblečení.
Expresne som sa vymanila zo zovretia jeho náruče a šikovne sa znova postavila na vlastné nohy. Ihneď ma nasledoval.
„Nechajte ma láskavo dokončiť, čo som začala a nestarajte sa do záležitostí cudzích ľudí!" Utrela som si slzy, zhúkla som po ňom a opäť sa priblížila k zábradliu. Vtom mi prsteň vypadol z ruky a skotúľal sa kamsi k našim nohám.
„Nerobte to!" Znova ma zdrapol a stiahol späť k sebe.
„Nechajte ma!" Pokúšala som sa rozhadzovať rukami na všetky strany a vytrhnúť sa mu, no akosi mi to nešlo. Naďalej ma stískal v pevnom objatí, akoby som mu patrila.
„Nemôžem vás nechať, aby ste to urobili! Do smrti by som si to vyčítal!"
„Obávam sa, že ak ma nepustíte, vaša súdna hodina nastane práve teraz!"
„Dobrý deň, občania. Čo sa to tu deje?" Odrazu sme obaja stuhli. Vedľa nás stáli dvaja policajti. Mňa i cudzinca si prezerali prísnymi pohľadmi a očakávali vysvetlenie.
Očividne sme na moste vzbudili pozornosť a aj keď sa nikto z cyklistov či chodcov pri nás nepristavil, strážcovia zákona naše nezhody nemienili nechať len tak.
„Dobrý deň, páni policajti. Rozhodol som sa zachrániť tu prítomnú ženu, ktorá však, z pochopiteľných dôvodov, neocenila moje snahy. Obávam sa, že bude potrebná ústavná liečba. Očividne nie je v poriadku," hlásal pokojným tónom chlap stojaci v mojej bezprostrednej blízkosti a tváril sa, akoby zožral všetku múdrosť sveta.
„Ústavná liečba?! Doriti, ste vy vôbec normálny?! Vážne mi tu práve VY mienite niečo vykladať o tom, kto je v poriadku?!" Plnou silou som ho päsťou udrela do hrude.
„Au! Vidíte? Hovorím vám, že je mimo!" Zháčil sa a svoj vydesený pohľad obrátil na policajtov.
„Slečna, prosím, upokojte sa, inak budeme musieť uskutočniť určité kroky," jeden z policajtov sa ma pokúsil zľahka chytiť za rameno, čo ma akurát nepríjemne zaštípalo, keďže mi ostré slnko počas chôdze mestom stihlo slušne pripiecť plecia. Vytrhla som sa mu.
