Po uši zamilovaná Eva sa rozhodne po niekoľkých mesiacoch vzťahu prijať prsteň od Šimona. Populárny slovenský herec je však čoraz viac pohrúžený do svojej práce. Lukratívne ponuky sa mu hrnú z každej strany a Eva je voči jeho zaneprázdnenosti viac n...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
Obvykle sa mi nestáva, že by na mňa vyzváňanie telefónu pôsobilo obzvlášť zaťažujúcim dojmom, no keď sa mi Denisa neodbytne pokúšala dovolať už po tretí raz, dochádzala mi trpezlivosť.
Všetko potrebné som si zbalila do jedného veľkého kufra a so sebou vzala už len drobnú kabelku praktickú na cestovanie. Keď sa môj ubehaný zadok, ktorý dnes musel toho vybaviť naozaj príšerne veľa na to, že bolo len deväť hodín ráno, konečne usadil vo vlaku, odhodlala som sa jej zavolať nazad.
Sledovala som ako sa mi za oknom mihala panoráma mojich milovaných Košíc a psychicky sa pripravovala na jazdu naprieč našou malebnou krajinou. Na pozadí udalosti, ktorá mojej ceste predchádzala, som však niekoľkohodinové sedenie vo vlaku nepovažovala za príťaž. Eufória sa ma stále držala zubami-nechtami a spôsobovala, že som sa na svet dívala cez tie najružovejšie okuliare, aké kto kedy vyrobil. Dokonca mi neprekážal ani fakt, že jediná spolucestujúca v mojom kupé sa práve vyzula a omamný zápach zahalil rúškom tajomstva celý priestor.
Zdvorilo som sa jej opýtala, či smiem na chvíľku otvoriť okno, no tá postaršia, nepekne zapáchajúca pani, stihla medzičasom zaspať rozvalená krížom cez sedačky rovno oproti mne. Pregúľala som očami, vyvetrala zamorené ovzdušie a zavolala Denise, ktorá mi pomedzi to stihla napísať ešte tri správy, či je so mnou všetko v poriadku, keď sa jej neozývam. Vraj keby pri mojom dvíhaní telefónu išlo o niečo vážne, dávno by celý svet vyhynul pri zombie apokalypse a ja by som si stále fungovala uzamknutá vo svojej ružovej bublinke a o ničom ani len netušila.
Nuž, nie som práve priekopníkom v telefonických rozhovoroch a keď mám s kýmkoľvek telefonovať, radšej za ním prejdem aj päťdesiat kilometrov, než niečo vybaviť prostredníctvom hovoru. Z telefonovania mám jednoducho fóbiu a prekážajú mi aj volania s rodinou. Čo narobím...
„...takže ťa požiadal o ruku? Budeš sa vydávať? Ja odpadnem!!" Jačala ako zmyslov zbavená, až som si musela mobil na chvíľu oddialiť od ucha. Ani ruch vládnuci vo vlaku nedokázal prehlušiť natešené ovácie mojej bláznivej staršej sestry.
„Upokoj sa! Začujú ťa naši a bude prúser! Chcem im to povedať sama, rozumieš?" Pokúšala som sa na diaľku stlmiť jej búrlivé nadšenie, no obávala som sa, že si moje napomenutie beztak nevezme k srdcu.
„Moja sestrička bude čoskoro manželkou slávneho Šimona Antala! Bude z teba hviezda! Budeš sa pohybovať v slovenskej smotánke, chodiť na plesy o opere a možno sa..."
„Preboha, Denisa! Kroť svoje nevybúrené hormóny, prosím! Rozhodne teraz neplánujem vliezť do zadku Erike Judínyovej a pretŕčať svoj drzo úprimný ksicht medzi šľachtou v kategórii Faloš roka! Za čo ma máš, prosím ťa?!" Chytro som jej nelichotivé predstavy o mojom budúcom živote zamietla pod koberec.
Snáď to, že budem manželkou slávneho herca, ma hneď predurčuje na členstvo v pomyselnej „vyššej spoločnosti" medzi tými našimi pseudo-celebritami túžiacimi po nasilu vynútenej pozornosti? Nehovorím, že tá predstava neznie istým spôsobom lákavo, no pri ľuďoch tohto typu by som si sakramentsky musela hrýzť do jazyka, aby moja nevymáchaná papuľa zo seba pri každej príležitosti nevypustila niečo, čo by sa absolútne nehodilo.
