Po uši zamilovaná Eva sa rozhodne po niekoľkých mesiacoch vzťahu prijať prsteň od Šimona. Populárny slovenský herec je však čoraz viac pohrúžený do svojej práce. Lukratívne ponuky sa mu hrnú z každej strany a Eva je voči jeho zaneprázdnenosti viac n...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Po hodinke, ktorú som akútne potrebovala stráviť sama so sebou, som sa konečne odhodlala prísť za Šimonom do obývačky. Ležal pohodlne rozvalený na gauči, čosi si ťukal do telefónu a podozrivo sa pritom usmieval.
Keď som si odkašľala s cieľom upozorniť ho na svoju prítomnosť, mobil mu takmer vypadol z ruky. Ostal zaskočený a poriadne preľakaný.
Žeby naozaj niečo skrýval?
„E-Evi? Prečo sa tu premávaš ako nejaký duch? Takmer ma šľak trafil," vykoktal zo seba a mobil zbabelo zastrčil pod vankúš.
„No to som si všimla," poznamenala som mierne povýšeneckým tónom a usadila sa na druhom konci gauča.
Priam som počula ako nahlas mu bilo srdce.
V tejto chvíli už svoje nekalé úmysly iba sotva dokázal zakryť. Darmo sa snažil ten sprostý mobil zastrčiť čo najhlbšie do útrob kopy dekoračných vankúšov.
„Šimon, mali by sme sa vážne porozprávať," vyslovila som s hlasným povzdychom. Za poslednú hodinu som v sebe intenzívne zbierala posledné zvyšky odvahy a sebazaprenia, aby som vôbec dokázala otvoriť túto citlivú tému a konečne vyložiť karty na stôl.
„Evička, pozri, nechcem na teba tlačiť, no tá svadba je pre mňa dôležitá. Chcem s tebou tráviť oveľa viac času, chodiť na dovolenky do exotiky, predstaviť ťa celému svetu a užívať si život vo dvojici a to..."
„Prepáč, teraz si zo mňa strieľaš, všakže?!" Osopila som sa. To, čo tu tliachal, boli len smradľavé kopy hnoja. „Máš problém sa vôbec ku mne priznať, keď sme spolu niekde na verejnosti, nie to ešte predstaviť ma kolegom alebo priateľom a teraz mi tu ideš rozprávať ako túžiš po spoločnej budúcnosti?!" Odrazu to vo mne vrelo. Tón hlasu som zvýšila možno viac, než by sa bolo patrilo. Avšak – adekvátne k miere môjho rozčarovania. „Mal si priveľa času na to, aby si mi dokázal, že ku mne skutočne niečo cítiš a že ti na mne záleží! Na mne, mojich pocitoch a mojom šťastí! Je neskoro, Šimon! Neskoro!" Tvárou sa mi skotúľali prvé slzy.
Hovorila som síce so Šimonom, po rozume mi celý čas behal jeho brat. A pocit, že niekomu druhému na mojej spokojnosti naozaj úprimne záleží.
„Eva, prosím ťa, upokoj sa. Všetko príliš dramatizuješ," zvraštil čelo a pokúsil sa ku mne prisunúť, no okamžite som vstala z gauča a vyhla sa tým akémukoľvek jeho dotyku.
Bolo mi zle z toho, aká neúprimnosť z neho vyžarovala.
„Ja že dramatizujem?! Blázniš, pán Herec?!" Oslovila som ho ironicky. „Dostal si odo mňa príliš veľa šancí. Príliš veľa času. Všetko si však len chamtivo premárnil, mysliac pritom iba na seba a svoje pohodlie," utrela som si slzy z rozhorúčených líc. „Pritom sú tu ľudia, ktorým na mne skutočne záleží. Oveľa viac než tebe. A ja som práve vďaka nim prišla na to, že by som svoj život nemala premárniť v nešťastí, nervozite a večnej neistote. Konečne som si uvedomila svoju hodnotu. A keby si vedel, komu za to vďačím, tak..."
