La zingara Cassandra

6.

Toto je už osobná pomsta, nie rodinná!

Čakajúc na jeho príchod, som sa obzrerala vo veľkom zrkadle s drevenými rámom, na ktorom bolo fixou nakreslené srdiečko. Odrážala sa v ňom moja dlhá červená sukňa po päty. Úzky vŕšok, ktorý mi odhaľoval pupok a poprsie, v takej istej farbe, som ťahala vyššie. Divne sa uškrňajúc, som myslela na to, že keď zbadá moje bublajúce prednosti, vrhne sa na ne, ako divoký lev.
Čo len urobím? To nemôžem dopustiť.
Má povesť nenasytného ochutnávača! Dostal skoro každe ženské telo v širokom ďalekom okolí. Ale ako mu tie ženy mohli podľahnúť?!

Miestami mi to naháňalo strach.
Moja výrečnosť a jeho fyzická sila sú dva odlišne pojmy. Čo ak na nich použil...?

Rod Koniarov bol vždy o čosi iný.
Ak by som mala odhalené svoje prednosti u nás doma, moja matka by ma prefackala ani by som sa nenazdala a môj otec, ak by žil a brat by sa so mnou nikdy viac nerozprávali.

Ich morálka bola skazená. Naša nie.
Naše nevesty museli byť panny a ich? Kto vie? Keď ich vodcovia boli ako zvery!

Privrela som jedno oko a kontrolovala precíznosť mojej čiernej očnej linky. Môže byť.
Siahla som ešte po červený, priam do očí bijúci rúž a naniesla ho na pery.
Keď provokovať, tak poriadne!

Hm. Posledný pohľad a pohmkanie nad vlastným odrazom.

Prehodila som si vlasy na jedno pleco a nestačila sa otočiť a vziať si do rúk telefón, na ktorom mi naskočila textová správa, lebo
do izby vošla Ana.
,,Poď." Kývla na mňa hlavou.
,,Mal prísť sem."
Prikročila ku mne a jednoducho ma stiahla sebou. Zo sekundy na sekundu som už bola na chodbe a vtedy som si uvedomila hroznú vec.

Nôž, ktorý som uložila starostlivo pod záhlavok na posteli, ostal na svojom mieste.

Zanadávala som potichu a do prázdna.
To nie. Čo teraz? Hrýzla som si spodnú peru.
Dokonca ani nijakú ostrú sponu nemám vo vlasoch.
Rozpustila si si ich Hviezda do psej matere na čiu...Bola to chyba.

Ana ma posmelila a otvorila dvere do jeho izby .
,,Zabav sa," postrčila ma dovnútra.
Obzrela som sa nad jej drzosťou a prebodla ju očami.
Vopchala som sa dnu a dvere sa za mnou samé zatvorili.
Jedine čo mi hlavou behalo, nájsť nejaký ostrý predmet.

,,Vidím, že si tu!" Ležiac na svojej priestrannej posteli, so založenými rukami pod hlavou, sa na mňa na chvíľku zadíval a vrátil pohľad do prázdna.

Vodca si pritom veselo pospevoval a kto vie na čo myslel.

Prešla som sa k oknu, aby som mohla hľadať niečo, čím by som mu zmrazila ten jeho iritujúci úsmev navždy.
Rikono! Hnusný rikono. (Pes)

Na stolíku vedľa postele ležal tanier so zvyškom jedla a akási kosť od mäsa.
Však pre psa iba mäso. No nie?
A ležala tam aj vidlička, tesne vedľa neho.

Vidlička! Mala nádej vzplanula a vložila dôveru do nej.
Opierajúc sa o parapetnú dosku som prehodila vlasy do zadu.
Poza chrbát sa ku mne dostal mierne chladný vánok.

,,Stojíš tam dosť neisto," vyslovil a nadvihol ruku do vzduchu. Pohyboval dlaňou a prstami. Tieň sa vrhal na stenu, keď to robil.

,,Neisto? Nie. Nenamýšľaj si! Z teba?"
,,Nie! Zo seba samej!" Svižne sa posadil, keď to povedal.
Biela rozopnutá košeľa ukazovala jeho mierne vypracované brucho a porast na jeho hrudi.
Prevrátila som očami. Týmto ma určite neohúriš, vodca.
Nastavila som úškrn. Sarkastický, ale že naozaj poriadne sarkastický a prikrocila k nemu ako prvá.
Prekvapila som ho tým asi, lebo vyzeral, že  chcel iba chvíľku predtým vstať.

Zostal teda sedieť.
Rukami sa zaprel o stehná a nadvihol ku mne svoje hlboké čokoládové oči a keď si vlasy upravil do gumičky, nastavil úsmev. Akoby niečo výhral. Debil!
Urobila som to tiež. Však ešte len uvidíš. Len jedna veľká  pohroma ťa čaká. Prešiel mi na perách slabý úškľabok.

,,Chceš dieťa?" Jednoducho som sa ho opýtala sledujúc jeho ruku, ktorú položil na môj bok. A prstami mi po ňom poklepkával.
Moje nervy a hlava mi hovorila, aby som mu jednu vylepila.
Už som nastavovala svoje dlhé červené pazúry, ale keď prikývol hlavou a riekol podrývačne,
,,Chcem, ale budeš musieť chcieť aj ty!"
vyviedol ma z mieri ešte viac.

Musela som sa naozaj ovládať. Rikono jeden!

,,Tvoja povesť za moje dieťa, ktoré mi porodíš a necháš mi ho!"

Pocity sa mi asi bili v tvári. Lebo sa vo mne hnev stupňoval. Moja zlosť by vykynožila asi celý svet. Ak by v ňom žili iba takí ako on. Samozrejme.
Narovnala som pery, ale potom ich drzo potiahla do vrchu.

Stiahol ma iba jednou rukou a posadil na svoje koleno.

Dlaňou mi jemne zašiel poza krk a pridržal mi ho. Rapídne sa vo mne môj človek búril.
Vybuchovala som a vybuchovala vo vnútri.
Zatinajúc zuby, keď mi prešiel nosom po ňom, sa mi nadvihla hruď.

Čo urobím???
Nápad sa mi vlúdil do mysle.
Vydlička!
,,Dobre!" vyslovila som prudko.
Sadla som si na neho obkročmo, čo spôsobilo že nadvihol obočie vysoko a úsmev mu nemizol. Bol čoraz väčší a väčší.

Rukou som jeho hruď potlačila a on pochopil, ľahol si a svojími čokoladovými hlbokými očami sledoval pohyby môjho tela.

Naklonila som sa. Vlasy moje nás obidvoch obklopili. Ako čierná opona. Neviem ani ako sa to stalo. Dlaňou mi schytil ústa. Kúsok stačilo. Perami sa načiahol k ním a takmer ich ochutnal.
Medzitým som už mala v rukách vydličku, našla sa príležitosť a verila, že ňou spravím zázraky.

Nespravila. Žiaľ.

Voľnou končatinou mi lakeť silno pridržal. Zatriasol ňou a mne vydlička z ruky vypadla. Pár sekundové mávanie ňou, ho asi iba trocha poškriabalo, lebo vydal malý bolestivý ston.
Ale i tak sa ma zmocnil.
,,Vydličkou by si mi nič nespravila!" Vdýchol do mojich pier a týmito slovami si ich raz ukradol.

Uhrýzla som ho do nich. Vtedy prestal. S úsmevom, na rúžom zafarbených perách, vypustil: ,,Týmto mi chceš ukázať, že svoju osobnú hrdosť si cenníš viac, ako verejnú povesť!"
,,Si rikono, rikono!"
Celou silou ma nadvihol a prevrátil.
Jedným lakťom sa oprel o posteľ a druhou mi držal nad hlavou obe zápästia. Ležala som zas pod ním a nemohla sa vôbec nijak pohnúť.
,,Pes? Hviezda, kdeže pes, zlodej!" zasmial sa.
,,V skutku máš pravdu! Zlodej manželky svojho brata!"

Konečne som sa po tomto dostala z jeho zovretia.
Avšak  dvere vydali vrzgajúci zvuk. Pootvorili sa.
Obaja sme sa pozreli kto to je.
Ernesto vošiel a ten pes sa rýchlo posadil.

Čakala som, čo sa stane, no on sa smial! Smial! Teatrálne sa iba smial a Ernesto tiež.

Čo to má znamenať? Tí dvaja hrajú nejakú hru?

~~~
Čaute, pokračovanie je tu.
Páčilo sa? 😁
Ďakujem za vaše hlasy a komenty ❤️🥰