La zingara Cassandra

23.

,,Zľakla som sa."  Chytila som sa za srdce, keď som zbadala Maxima sedieť v kresle pri okne a takmer po tme. Došla som domov a ani na um mi neprišlo, že ho nájdem práve takto.
V mojej izbe svetlo dopadalo iba z vonkajšej lampy, zo záhrady. Tipla som si, že to je on, keď sa jeho silueta pomrvila a ešte počas šera sa roznieslo:
,,Neboj sa, to som ja Maximo, neodpovedala si mi na správy, preto som sa rozhodol, že ťa tu počkám."
Zapla som svetlo, lebo mi bolo akosi nepríjemne. Čaká ma? Teraz o takej hodine? Čo asi chce?

Stále však vyzeral sviežo. Očami sklzol po mojej postave a pristál k zablateným nohám. Vtedy máličko ponadvihol obočie a s úsmevom na tvári zahlásil: ,,Však je to jeden z tvojich cigánskych zvykov, chodiť po zemi bosá?"

Odľahlo mi, že to tak vzal.

,,To si nevšímaj," okomentovala som to so sklenným smiechom.
,,Aký si mala deň, Cassandra?" Postavil sa zľahka a kráčal ku mne, kým ja som položila kabelku na skrinku a vyberala zo skrine čisté veci. Lebo jediné, čo som potrebovala, bola horúca sprcha, ktorá by mi uvolnila ubolené a stuhnuté telo.

,,Dobrý."
,,Ale nejak dlhý bol. Nemyslíš?!"

Nadvihla som obočie, keď som pochopila vyčítavosť z tónu jeho hlasu.
,,Máš pravdu. Bol. Som naozaj unavená. Skočím pod sprchu a potom rovno do postele."
,,Rozumiem." Naklonil sa ku mne, skoro už siahol po mojich perách, len mi spadol vrchný diel z pyžama a preto som sa mu uhla. Chcela som. Tentoraz som netúžila po jeho bozkoch. Vôbec sa mi nepáčilo to jeho vyzvedanie.
Keď som sa narovnala, pokračoval ďalej:
,,Skočime tam spolu."

Hryzla som si spodnú peru a kývla hlavou nesúhlasne.

,,Nie?" pýtal sa.

S úsmevom som mu naznačila, že by mal prestať.

,,Dobre teda, ale už oznámime rodine naše zasnúbenie a dátum svadby."

Rozosmiala som sa:,,Prečo sa tak veľmi ponáhľaš?"
,,Ponáhľam...?"
,,Áno, aj." Ukázala som mu na dvere a on sa zasmial popod nos.
,,Si si tým istá. Nežne by som ťa pomasíroval a..."
,,Znie to lákavo, ale radšej nie."
,,Zda sa mi, že nie si presvedčená."
,,Ale naopak, som. "

Vyhodila som ho zo svojej izby.
Konečne. Zamkla som dvere, pre istotu.
S týmto človekom je to neustále rovnaké. V spoločnosti sa správa ako džentleman, ale keď sme sami, neustále na mňa nalieha. Nesmierne ma to otravuje! Povzdychla som si.

Sprcha urobila svoje, veľmi som ju potrebovala. Pričinila sa o uvoľnenie mojich stuhnutých svaloch. Uvolnila aj moju myseľ, ktorá trpela pre Tuláčku a brata. Joj, čo s nimi len bude.
Spánok zas odo mňa odišiel a ja som vstala s obrovskými kruhami pod očami, s bolesťou hlavy a s pocitom nespokojným.

,,Klop, klop."
Ponatiahla som kosti, keď som započula klopanie. Kto to je?
Spoza dverí sa ozýval môj otec. Ak by to bol niekto iný, určite by som nereagovala pozitívne. Prišiel ma pozdraviť, lebo som nezošla dolu na raňajky. Myslel si, že som chorá. Alebo, že mi je zle.
Bolo. Mal pravdu, no zatiaľ som sa mu nechystala nič prezradiť. Ani o Tuláčke a ani o Leonovi.

Všimol si môj mrzutý stav a moju náladu, preto ma pozval na prechádzku po záhrade. Vraj mi bude lepšie.

Nakoniec som súhlasila. Vzala som si na seba iba župan. Po tom, čo som sa umyla a bosá som sa prešla po celom dome, až keď som ho vonku našla, vzala za ponúknutú lakeť.
,,Otec, a ty sa ako máš?" opýtala som sa ho.
Podal mi čokoládovú tyčinku, presne tak, ako to robila Ana. Prišlo mi to vtipné.
,,Chceš ma podplatiť čokoládou?"
,,Cassandra..." začal mojim menom a skončil tým, že by bol rád, keby som sa vydala a založila si rodinu.

Vrajže budem šťastnejšia.

Zakašľala som a on pochopil, že sa  nechcem hrnúť do navrhovaného manželstva.
,,Maximo je dobrý chlap. Bola si s ním párkrat von. Lukrécia mi hovorila."
Priznal sa mi, že o všetkom vie. Ako inak. Všetci to vedeli, len mlčali, keďže im Maximo zakázal.
,,Bola, ale, keď ja..."
,,Necítiš k nemu nič?"opýtal sa ma, ale potom sa stiahol, ,,nemusíš mi to hovoriť, ja by som bol iba rád, ale ak ty vidíš šťastie niekde inde, máš moju plnú podporu."
Pocítila som príjemne teplo, vto chladnejšie ráno.
Oprela som sa mu o rameno a prešla sa ešte kúsok: ,,Neviem otec. Ešte uvidím. Ale ďakujem ti za podporu, nesmierne ju potrebujem."

Keď sme prechádzali okolo parkoviska.
Rodinné auto, tmavomodré BMW sa lesklo uprostred všetkých. A pri ňom postával aj jeho vodič. Odetý do čiernej uniformy. S polodlhými vlasmi, ktoré mal zviazané do gumičky, vyzeral stále tak dobre, ako predtým.
Leštil auto a zazeral na nás. A keď sa na mňa bezočivo usmial, radšej som odvrátila zrak a blúdila po zelenom trávniku a kríčkoch, ktoré boli včera strihané do uhľadných tvarov. Dokým ma môj otec na neho zas neupozornil snažila som sa na neho neupriamovať pozornosť.
,,Toto je náš nový šofér, prijal som ho, aby ti bol neustále k dispozícii."
,,Pre mňa, otec?" Vyočila som sa na neho.
,,Áno, keď budeš chodiť na hodiny návrhárstva, do mesta a vôbec, všade, kam budeš chcieť."

Leon mi pozdravil: ,,Zdravím vás, slečna." Usmial sa na mňa. A pohľadom mi dával najavo, že ma dostal do úzkych.
,,Ja nepotrebujem šoféra," šepla som na otca.
,,Cassandra, aspoň dovtedy, dokým nespravíš vodičský preukaz. Ten čas vydrzíš, že? Nechcel by som, aby si neustále cestovala taxíkom!"
Leon sa sebavedomo zaškeril, keď môj otec odvrátil tvar. Vypol hruď a pokyvkával hlavou.

Pes! Bude mi teraz neustále v pätách! Vyšlo mu to, čo si zaumienil!

****
Ahojte, nova časť