Vydať sa a v tú noc ženícha zabiť. Moja úloha, do ktorej ma moja matka pripravovala už pár rokov.
-Kladúc nohy do vlastnej izby, vedel kam ide. Zastal predo mnou a odhrnul mi závoj z tváre...muž sa stal mojím manželom, ale nie na dlho.-
-Človek, kt...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~~~
Vzala som si červenú jagavú šatku a uviazala ju okolo bokov. Čiernej sukni dodávala parádny šmrnc. Sukňa by mi bola takmer po zem, ak by som nemala svoje obľúbené čierne topánky na podpätku. Ale červená šatka mi pasovala aj k červenému vŕšku, ktorý mal vyšperkované hrubšie ramienka a primeraný výstrih. I keď som vyzerala žensky a aj dôstojne, stále mi ešte niečo chýbalo.
Boli to doplnky.
A ako by vyzerala cigánka bez zlatých šperkov? Okrem toho, že chudobne, no aj bez štýlu. Takže veľké gigantické náušnice smerovali do uší a na prsty leteli objemné prstene. A konečne to bolo ono! Vyzerala som tak ako sa patrí.
Prehodila som si vlasy na hrudník a spolu so Sirénou a Annou sme sa prechádzali po tábore a slnili sa tak na slnku. Obzerali sme sa po ľuďoch a komentovali čo sa len dalo. Raz vtipkovali, druhykrát odsudzovali a čudovali. No nakoniec nás k sebe pritiahol zvuk cigánskej hudby. Ako inak. Koho by nezaujala. Zastali sme pri skupinke zhruba desiatich ľudí. Dvaja z nich prenikavo hrali na gitare.
Naozaj príjemne sa ich počúvalo. Anna sa k ním pridala. Otvorila ústa a začala krásne spievať. Nevedela som, že má taký výnimočný talent. Oprela som si ruky cez hruď. Ako som ju sledovala, vytvárali sa mi v žalúdku motýliky.
Úsmev sa mi podvedome vyčaril na perách, keď ťahala do výšok. Spievala naozaj ako anjel. Nakoniec sa pred všetkými uklonila a zahlásila: ,,Potlesk, potlesk. Hej, hej, čo netlieskate najlepšej speváčke nášho rodu?!" Sotila do najbližšieho mladého chlapca so smiechom. Ten jej to vrátil. Sotil ju z ľahka tiež. Trochu sa ešte navzájom hašterili a naťahovali, ale potom som pochopila, že sa poznajú a majú veľmi radi.
Milovala som cigánsky temperament. Taký slobodný a živelný.
Stará Siréna sa zasmiala, ale to už do diaľky kohosi zbadala a rukou na neho mávala a volala k nám. Spomedzi hŕstku ľudí sa vynoril chlap s maskou na tvári. Sebaisto pristúpil a každému pozdravil. Aj slovne a aj niekoho potľapkal po pleci, či potriasol dlaňou.
No hnusné prekvapenie za sebou privliekol tiež. Ryšaňu.
Prevrátila som oči a upriamila som pozornosť na človeka, ktorý tichšie hral na gitare.
,,Leon, poď, sadni si!" Stiahla za ruku svojho brata Anna, hovoriac tak. Posadila ho vedľa seba, preto sedeli spolu na veľkom drevenom tráme. ,,Spievaj," povzbudzovala ho. ,,Spievaj vodca," hnali ho do toho aj další.
Prikývol so smiechom a požičal si od druhého chlapca gitaru. Prešiel po strunách prstami a nastavil svoj víťazoslavný úsmev. Kým každý čakal, pošepkal niečo spoluhrajucému a on prikývol tiež. ,,Besame mucho, princessa!" zvolal.
Začali hrať a navzájom sa dopĺňali. Jeden dodržiaval rytmus a druhý sólo. Započúvala som sa na chvíľku do pesničky, ktorú spieval a keď som si všimla tú okaňu ryšavú, jed mi do žíl vstúpil.
