La zingara Cassandra

17.

Viezla som sa do neznáma. Za novým životom, ktorý mi ponúkol človek z mojej vlastnej krvi. Všetky nádeje som vložila do chlapa, ktorého som poznala sotva pár hodín. Ktosi by si o mne pomyslel. Aká hlúpa je tá Cassandra. Avšak...Čo by ste urobili na mojom mieste?

Uverila som mu.

V ten večer mi vyrozprával príbeh lásky dvoch ľudí, rozdelených pre predsudky a predpojatosť rodiny mojej matky. Áno, rodina mojej matky mi celý život klamala.

Ale všetko poporiadku.

,,Pozri sa." Ukázal mi fotku mojej tety Margaret.
Vzala som ju pomedzi svoje prsty a prešla som po jej tvári. Nikdy som túto fotku nevidela. Prekrásne čierne lokne zdobili jej hlavu. Dokonale súmerná tvár vynikala úzkym noštekom a červenými perami. Smejúcimi sa od ucha k uchu na človeka, ktorý jej nastokuje obrúčku na prsteník.

Musela som dvakrát nadvihnúť hlavu a opäť skloniť k fotke. Margaret a tento pán? Prizerala som sa človeku, ktorý stal predo mnou.
Zarazene mi prsty putovali na ústa a zuby prešli po perách. Hrdlo zovrelo. Rozrušene som sa odvrátila a hľadala akési rozumné vysvetlenie. Čierne prázdno však mlčalo. Žiadne indície neponukalo.
,,Nakrajsí deň v mojom živote, keď mi Margaret povedala svoje áno, Cassandra."
Položil mi dlaň na vlasy a prešiel po nich, ako po niečom drahom a vzácnom. Plus ten pohľad, čo naň nechal, ma úplne zmiatlo.
,,Naše šťastie netrvalo dlho. Rozdelili nás a ty si sa narodila bez toho, aby si vedela, že si mojou dcérou a bez toho, aby som o tom vedel ja sám."

,,Nemožné! Vy mi chcete nahovoriť, že mojou matkou je moja teta? Moja teta, ktorá zomrela na rakovinu, ešte keď bola veľmi mladá?"
Posúvala som sa ďalej k domu. Spätkovala som pomaličky vraviac: ,,Nie, moja matka je Tuláčka. Ona."

,,Cassandra, nie. Tuláčka ťa vychovala, tak ako aj jej muž. Vzala si ťa k sebe, lebo tvoja pravá matka bola dobitá k smrti."

Zastala som. Dobitá k smrti?

,,Ja vám neverím." Bojovala som s pravdou.

,,Človekom, ktorý si ju vzal za ženu, ani nie mesiac po tom, čo ťa porodila. Tvoj starý otec, vodca Kováčov, ma s ňou rozviedol, aby jej našiel seberovného, lenže..."

,,Seberovného?"

,,Je to váš zákon, vydávať sa a ženiť len medzi cigánmi. Kto sa proti tomu opováží postaviť, čaká ho verejné potupenie. Ak starejší vyžadujú zlynčovanie, aj to. Nemal som ani poňatia, o tom všetkom. Úver mi prosím. Alebo sa choď spýtaj Tuláčky!"

Prebudila som sa týmito slovami. Očami som pobehovala po tom človeku a po tých dvoch mužoch a ďalej som sledovala svetielka na nebi a potom svetlá z karavanov a zrazu sa mi zahmlelo pred očami a ja som stratila rovnováhu. Ten človek, podľa ktorého som jeho dcérou, mi podal pomocnú ruku a svojho muža poprosil o vodu. Dal mi napiť a ja som sa musela oprieť o jeho veľké tmavosivé auto.
,,Je mi to ľúto, že ti to hovorím všetko naraz, avšak Tuláčku som prosil o naše osobné stretnutie, ibaže dlhé týždne ma odmietala."

Slzy sa mi spustili z očí. Jedna za druhou volali. Poď, výjdi na povrch a kotúľaj sa nadol po jej tvári. Hlupane, pálili ma ako besné!

Môj vnútorný hlas mi pošepkal, aby som zmizla z miesta, kam som sa chcela vrátiť a nemohla som tam dokonca ani odomknúť dvere.
Prečo asi? Práve pre toto! Pre moju minulosť, ktorá ma dohnala, ako nejaký bumerang hodený do horizontu. Vrátil sa iba späť na svoje pôvodné miesto.

Chcela som vedieť poslednú vec.
,,Prečo ste sa rozhodli práve teraz ma vyhľadať?"

,,Nevedel som o tebe. Až kym som sa nedozvedel, že Tuláčka ma dve dcéry, čo bolo nemožné."