Vydať sa a v tú noc ženícha zabiť. Moja úloha, do ktorej ma moja matka pripravovala už pár rokov.
-Kladúc nohy do vlastnej izby, vedel kam ide. Zastal predo mnou a odhrnul mi závoj z tváre...muž sa stal mojím manželom, ale nie na dlho.-
-Človek, kt...
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
Sviečky navôkol mňa horeli a ohnivé plamienky z nich vrhali tiene všade navôkol. Ja som ležala na posteli, so závojom červeným sťa krv, odhrnutým z tváre. Hmla sa mi tvorila pred očami, hlava sa mi točila a v ústach poriadne vyschýnalo. Teplo sa náramne rozprúdilo po celej izbe a horúčava spôsobila, že som sa nemohla ani pohnúť a poriadne nadýchnuť. Pri neúplne zreteľnom vedomí, sa všetko zdalo akési príliš malé a na seba nahustené. Skrine a obrazy po stenách sa neprestajne pohybovali. Raz boli vpravo a raz vľavo. Raz vyššie a raz nižšie. Problém spoznať skutočnosť od ilúzii mi naháňal strach. A o to viac, keď sa nado mnou nahol muž.
Mykla som sa a snažila sa silou odtiahnuť.
Neúspešne.
Náhle som prepadla pocitu bezmocnosti.
Veď sa to nedalo.
Je to môj manžel? Nespoznávala som ho.
Prečo by sa ku mne takto podlo zakrádal?
Vôňa mi protichodne pripomínala človeka, iného, než za ktorého ma vydali.
Vnímala som dobre? Nebol to azda iba prelud?
Áno? Nie? Bože, hlava mi išla vybuchnúť!
Čokoládové oči po mne sliedili.
Čokoládové oči?! Blúznila som čoraz viac a viac. Ale keď som ucítila mokré mäkké pery, prechádzajúce po mojich, pochopila som a snažila som sa zakričať: Nie. Ty zlodej!
Nedalo sa.
Preboha, veď som pocítila jeho bozky. Ak snívam, je to nemožné, ak blúznim, nie je to iba halucinácia. Je to potom hnusná skutočnosť!
Ale nebola som schopná pohnúť ústami, vydať čo i len jeden jediný tón zvuku. To, čo bolo v tej vode, ktorej som sa napila, spôsobilo, že som úplne stratila vôľu, neovládala svaly a nemohla som ani nič vysloviť, až nakoniec som prestala vnímať...
Odpadla som? Zaspala? Sama neviem.
***
Nestihla som rozlepiť oči. Podvedomie ma už trýznivo bičovalo. Nakoniec som precitla. Z noci neostalo nič, odišla a priniesla ráno, ktoré mi malo veľa toho vysvetliť.
Vodca Koniarov si uplatnil prvú noc! Urobil to?! Prve na čo som pomyslela.
Posadila som sa vchádzajuc prstami do vlasov. Hlava plná nejasných obrazov, ktoré odrážali moje pošliapané vnútorne pocity. Pamätala som si iba na jeho oči.
A tie oči patrili jemu! Bratovi môjho manžela!
V jednom momente, som si svoje vlnité tmavé vlasy, ktoré mi padali pozdĺž mojich pŕs až na pás, začala ťahať.
,,Moja pomsta bude ešte väčšia! Neprebodnem teba Ernesto, ale tvojho brata. Najväčšieho vodcu medzi cigánmi."
Hnev mnou lomcoval. Iba on. Nefalšovaný originálny hnev!
Ovinula som okolo nahého tela bielu prikrývku, ktorú som krčovito stiahla z postele a postavila sa na nohy, hovoriac si: ,,Poškvrnili aj mňa! Tento rod nech bude prekliatý na večné časy. Už nikdy viac, nikto nič podobné nezažije! Bola si posledná Hviezda! Po tebe žiadné ďalšie dievča. Nepripustím, aby sa tento zvyk ďalej šíril!"
Nedovolila som svojim slzám vystúpiť von. Nedovolila som si zoslabnúť. Nedovolila som, aby ma moje city ovládli!
Načo by mi bol plač!
Ešte tak, ako som bola, nahá, iba v ovinutej bielej plachte okolo seba, na ktorej sa nachádzala moja panenská krv, som vybehla von z tej prekliatej izby.
Všade najprv príšerne ticho.
Dlha chodba viedla na konci nadol na prízemie veľkými schodmi, ale pokial išlo o poschodie, malo ešte zopár dvier, do ktorých som sa chystala nazrieť.
Hlava sa mi zatočila. Chcela som sa oprieť, skoro ma vyvrátilo na zem.
Čo to? Posunula som sa o pár krokov vzad. Vyšiel z nich akýsi chlapec.
Nebol na svadbe. Aspoň si nespomínam.
Zahľadel sa na mňa a ostal v rozpakoch. Asi nevidí často pobehovať po chodbe ženy v takomto stave.
,,Povedz mi, kde je izba vodcu!" pýtajúc sa ho, som si všimla košík plný zašpinených tanierov od jedla, pravdepodobne ich niesol do kuchyne.
Ten chlapec sa na mňa samozrejme čudesne očil, akoby aj nie, keďže som zúrila a cerila na neho svoje zuby, s rozhádzanými vlasmi a iba v tej plachte.
,,Ja, ja neviem," zahabkal predomnou.
Z toho kriku a doslovného ziapania sa mi zadrhol hlas. Všimla som si jediné, čo mi prišlo vhod. Nožík, ktorý mal vsunutý na jednej strane, vzala som ho a bežala smerom, ktorým mi bez slova zrazu ukázal.
Nasmeroval ma a ja som neváhala ani o sekundu viac. Len sa za mnou po tomto obzeral a náhlil nadol.
Chudák chlapec, ale chudák aj ten, ku ktorému sa neúprosne blížim!
,,Otvor!" zrevala som bez klopania na dvere, ktoré sa ani nepohli, nadarmo ma išlo rozdrapiť od jedu, preto som ich sama otvorila a vošla.
Nič iné som si nepriala, iba zistiť kde je!
A stalo sa!
Na posteli spal on. Vodca. Lion - Alechandro Escobar, zlodej a chlap bez chrbtovej kosti.
Spal.
On si pokojne spal.
Bez masky.
Bez trička, iba v čiernych nohaviciach.
Mala som chuť do dobodať. Vsunúť nôž do jeho srdca, vytiahnuť a bodnúť znova.
Opäť a opäť.
Veď mi ublížil!
Prešla som k nemu a tak rýchlo, ako sa len dalo, som nožom klesla k jeho krku, kde sa jasne dal spozorovať jeho tep. Pokožka nad žilou sa nadvihovala pravidelne a mne naskakovali zimomriavky. Išla som chladnokrvne zabiť človeka. No nie obyčajného muža, chlapa, ktorý ma zneužil!
Zrazu z jeho hlasu neočákavane zaznelo: ,,Nič som ti neurobil, tá krv na plachte je z krvi kurčaťa, ktoré Ana zabila a pokropila ňou posteľ. Vyzliekla ťa sama a nechala ťa tam, aby si všetci v dome mysleli, že som..." Pootvoril svoje hlboké čokoládové oči a obrátil ku mne hlavu, čím narazil na moju trasúcu sa dlaň. Zraky sa nám spojili, presne ako na svadbe, keď sme spolu tancovali! Ten priamy očný kontakt však nezabránil môjmu činu!
