La zingara Cassandra

21.

Koniec toho večera, vlastne noci bol iný, než som čakala. Z chovania Maxima som mala rozporuplné pocity. No potom sa mi ospravedlnil a poprial dobrú noc. Ráno som vstala s malou bolesťou hlavy. Cítila som, že potrebujem dobrú kávu. Vzpružiť a poriadne prebrať. A tak som sa umyla, niečo sa seba hodila a išla na raňajky, kde sa už Maximo nechal obslúžiť.

Jedol nejake vajcia, so šunkou a zeleninou. Na boku mal pohár džúsu a v malej bielej šálke kávu.

,,Auto sa stále nenašlo, ale chytil sa podozrivý, Cassandra," oznámil mi, akonáhle ma videl.
,,Dobrá správa," poznamenala som a sadla si za stôl, prezerajúc si, aké raňajky nám na dnes pripravila kuchárka. Možno, že si dám sladké pečivo, s maslom a džemom. Hm, pochúťka.

,,Asi ho budeš poznať." Pokračoval ďalej Maximo v rozprávaní.
,,Ja?" Začudovala som sa.
,,Ten človek je z tábora zvaného Eden. Dlho si na neho polícia pripravovala svoje rukávy, ja ako hlavný prokurátor mám za úlohu vzniesť obžalobu proti tomu človeku, ktorý stojí na čele gangu. Máme zatiaľ jeho chlapa, ktorý ešte stále mlčí, ale nevydrží to a určite ho prezradí."
Malá lyžička mi vypadla z pomedzi prstov, lebo som pochopila o kom hovoril.
Neišlo mi to, ale predsa. Natiahla som kútiky úst do vrchu a opýtala sa: ,,O kom to rozprávaš?"

,,Práveže nepoznáme jeho pravé meno. Len prezývku. Levie srdce! Toho človeka chceme. Avšak máme smolu, dôkazy vždy uprace tak, že po sebe nenecha nič. Teda až doteraz, keď sa akurát na moje auto chystali. Chytili sme jeho človeka, takže vtáčik zaspieva a potom jeho šéfa čaká basa minimálne na dvadsať rokov. Postarám sa o to."

Srkla som trochu z vody. Pytajúc sa samej seba: Prečo mi srdce búši akoby ma to malo zaujímať?! Nech toho čierneho psa zatvorí! Zaslúži si to ten rikono!
,,Dúfam, že ho čoskoro chytíte a ten koho máte, bude rozprávať!" Sama som sa ale tlačila do týchto pocitov. Čokoládové oči, jeho dlhé vlasy, jeho postava! On ma iba využil! Prečo si ako nejaká hlupaňa pripomínaš jeho výzor!
,,Problém s týmito ľudmi je taký, že radšej ostane vo väzení, ako prezdradí svojho hlavného šéfa."
Vzal medzi prsty uško zo šálky a priložil k ústam, aby si odpil z kávy.
,,Ty si úplne iná. Akoby si k ním ani nepatrila."
Opäť mi pripomenul to, čo som nechcela počuť.
Ja k ním ale patrím! Haló Maximo!!!
Musela som vstáť a narovnať si šaty.
,,Musím ísť." Potrebovala som to nejak rozchodiť.

Bosá som sa prechádzala po tráve záhrady a vsávala do pľúc čerstvý vzduch, lebo som sa zľakla, hovoril predsa o čokoládových očiach, o človeku, ktorému som naivne povedala svoje - áno. Napriek všetkému ma ten krátky vzťah natoľko poznačil, že som sa nevedela striasť tej predstavy. Stískalo ma niekde pri srdci, keď som ho videla za mrežami. Len to nie. V jednej chvíli som Potriasla hlavou.

Maximo sa ale zas nevzdal. Zo zadu sa ku mne priblížil a položil ruky na ramená. Trochu mi ich masíroval. Nevedela som, či mi je to prijemné alebo nie. A následne ma pritiahol k sebe.
,,Rozrušil som ťa, keď som ti pripomenul ľudí z tvojho etnika," prihovoril sa ku mne.
,,Maximo, nie." Kývla som hlavou a skontrolovala hodiny na telefóne.
Opieral sa mi lícom o moje líce, keď povedal:
,,Nemusíš sa za nich hanbiť. Chápem, že si preto nesvoja."
,,Ja...ja sa predsa za nich nehanbím a nehanbím sa ani za to, kto som."
,,Ja som však nehovoril o tebe, ale..."
,,Maximo." Otočila som sa k nemu. ,,Musím už ísť. Dnes mám prvé hodiny a nechcem meškať."
,,Dobre teda, prídem ťa pozriet?"
Nadvihla som plecia, otočila sa a odišla.

Leon čo to robíš? Čo to robíš?!

Odchádzala som mysliac na Leona. Ba aj počas lekcie som na neho myslela. Áno. V ten deň som sa naozaj stretla s lectorom, ktorý ma mal zaučať, aby som mohla začať s podnikaním. Zhotovovaním odevov pod mojou taktovkou. No hotové prekvapenie nastalo, až keď som sa vracala domov.
~~~
,,Môžeme ísť," oznámila som šoférovi rodinného auta, ktorý ma mal zviesť domov. Otec ho po mňa poslal, lebo už viac nechcel, aby som kamkoľvek chodila taxíkom.
Bola večerná hodina, slnko už zapadalo a ja som bola celý deň zamyslená na tým, čo mi prezradil Maximo.

Neskoro som si až všimla, kam som sa to dostala a akou cestou ma viezol ten šofér.
,,Čo to má znamenať?" zvýšila som hlas, avšak šofér pokračoval ďalej. ,,Zastavte!" rozkričala som sa. Keď nezastavil, hodila som do neho svoju kabelku a on stiahol volant a skoro sme narazili do stromu.

Auto zastalo vo vysokej tráve, neďaleko miesta, kde som žila krátky čas!
Vybehla som von a prešla dopredu k šoférovi, ktorý sedel nehybne vpredu. Bol mi nejak povedomý.

Stiahol nižšie okienko a keď som sa mu pozrela do oči a chcela mu poriadne vynadať, onemela som.
,,Cassandra Gabbana, ktorá zabudla na to, aké sú jej korene!" Dostalo sa ku mne.

Leon?! Ty rikono jeden!!! Cúvla som.

Odopol si pás, vyšiel a postavil rovno predo mňa.
,,Ktorá zabudla na to, že nie je rozvedená!"

Priblížil sa mi rukou k tvári. Nestačila som sa odtiahnuť a nastaviť vražedný pohľad, keď mi vlasy vzal na chvíľku medzi prsty a potom ich odhodil.
Mala som chuť mu vyškriabať oči!

,,Ty pes!"
,,Možno som..."
,,Zmizni z môjho života! Tak ako si v ňom nebol tak dlho, zmizni a strať sa! Čo tu robíš?!"
,,Pracujem pre tvojho otca!"
,,To nemôže byť právda!" Vyočila som sa na neho.
,,Ale áno!"
,,Čo tým chceš dokázať?!"
,,Chcem tým dokázať iba jedno! Chcem zarábať čestne, tak ako aj ten tvoj prokurátor!"
Sarkasticky sa nado mnou ohol a vbíjal do mňa svoje ohnivé čokoládové oči.

Pripomenul mi moju minulosť. Ľudí. Pravdu. Všetko čo ma bolelo a nikdy neprestalo.

Načiahla som ruku a vpálila mu jednu! Presne takú, akú si zaslúžil! Poriadnu. Z celej svojej sily, ktorú som vtedy mala!

~~~
Ahojte, ešte jedna casť na dnes :) Inak, čo by ste urobili Leonovi vy? Má právo Cassandre niečo vyčítať?

Ps. Tešíte sa na budúcu kapitolu? :D

❤️❤️❤️