Hrdosť

Chapter 1

„Ivana, uvedomuješ si, že brzdíš celú triedu?" riekol ženský hlas, trocha chrapľavo s mrzutým tónom na ryšavé dievča pri tabuli. Matematika. Z duše sa nenávidela, Prečo práve ona? V tejto miestnosti plnej 24 ľudí si vybrala práve ju. Dvadsať minút ticha a ani čiarky. Nervózne zvierala biely predmet a pozerala nemo pred seba - čísla, ktoré pre ňu nemali žiadnu hodnotu. „Tak jednoduchý príklad, ktorý sme včera preberali a, keď som sa spýtala, či tomu rozumiete všetci povedali, že rozumejú!" učiteľkin hlas začal naberať na sile, no ona to nebrala na podstatnú váhu. Načo by jej hovorila, že tomu nerozumie? Nemá to zmysel, proste ju to nebaví. Ešte minulý školský rok by jej surovo, no úprimne odvrkla, ale teraz sa jej nechcelo.

Učiteľka od nej odvrátila svoj kamenný pohľad, pod ktorým by, ak by sa dalo, aj vzplanul oheň. Stála pri katedre. Pozrela sa po tentoraz výnimočne tichej triede – „Doneste mi niekto jej zošit, prosím!" napokon prehlásila medzi zuby. Jedno hnedovlasé dievča „ochotne" schmatlo jej zošit. Učiteľka si napravila tenké okuliare na nose a otvorila zošit. No pre Ivanku to nebol len zošit matematiky, pretože vždy keď sa nudila kreslila a písala básne, pocity... Bol to jej denník. Počula zavrčanie. Učiteľka do nej zapichla svoj nenávistný pohľad – „To čo má znamenať?!" vyštekla a otočila zošit smerom k jej vlastníkovi. Bolo tam viac kresieb ako príkladov, ak nie čísiel.

"Hlúpe dievča. Choď na miesto, máš za 5 a poznámku do klasifikačného! A hlboko sa nad sebou zamysli, pretože takto sa na žiadnu školu nedostaneš." oznámila hrdo, akoby tým niečo v jej živote zmenila. Ivanka sa s unavenou tvárou načiahla pre zošit, no akonáhle sa ocitli jej brušká prstov na predmete jej záujmu, dostala pravítkom po ruke. Reflexne stiahla ruku a vyjavene zdvihla pohľad na učiteľku. „To si nechám." prehovorila s úškrnom a jemne sa naklonila k Ivanke, ktorá bola od nej výrazne nižšia. Následne sa otočila k triede – „Pretože som nadmieru rozčúlená, tak som sa rozhodla dať vám písomnú prácu. Zajtra. Môžete sa poďakovať svojej spolužiačke!" úškrn stále zostal na jej tvári, keď započula negatívne narážky triedy. Dievča si sadlo a povzdychlo. Kým neprepadá, tak je dobre.

Už zazvonilo a učiteľka zmizla ako prízrak. Ivana bola naštvaná. Dobre, no tak tomu nechápe! A čo! Ten zošit jej nemusela predsa brať! Na to nemá žiadne právo! Nechcela to priznať, ale práve urazila jej hrdosť. Podvedome sa zamračila. Vtom si k nej prisadla jej priateľka a vytiahla ju z myšlienok – „Ivi, bože! Tak akože, ja som ostala iba kukať! To čo si dovolila?! Beštia! Na tvojom mieste by už odo mňa schytala pár štipľavých poznámok na jej osobu." zatiahla, bola rovnako naštvaná, ale na rozdiel od Ivany, to jasne dávala najavo. Ivanka iba mávla rukou a pousmiala sa – „Je to iba 45 minút."

„Tebe sa to povie." Priateľsky do Ivany drgla a zasmiala sa. „Kati, sama si povedala, že pôjdeš na športové gymnázium, či ako sa to volá." prihovorila sa Ivanka s jemným úsmevom.

„Samozrejme! Kam inam?" nadvihla plecia a pokračovala „A ty čo? Há?" bokom sa oprela o lavicu a zvedavo čakala na odpoveď Ivanky. 

„Veď vieš, čo ma baví. Čo iné? Talentovky sú najlepšie. Sama predsa vieš." Poznamenala ryšavo-vlasá s ráznym „Hmm"

***************************************************************

Tak je to tu! Dlho som váhala, pretože toto je na dlhšie, a preto mám pochopiteľne strach. A preto by som vás rada požiadala o hodnotenie ! :) Hlasovanie takisto zahreje pri srdci.