Hrdosť

Chapter 6

Ivanka dychtivo vyskočila z postele, na ktorej sa doteraz pokojne vyvaľovala. Jej myšlienky sa zatúlali všemožne, aj smerom k šatníku – „Mám sa prezliecť do iného?" S ráznym „Hm!" vykročila pravá noha k vysokej skrini. Mala ju priamou čiarou. Jej izba neoplývala veľkosťou, práve naopak. Taká jej malá zašiváreň. Z rádia nenápadne unikali noty s nádychom latinskej hudby. Popritom ako si vyzliekala tričko, ktoré si chcela pôvodne dať, no so zistením, že jej presvitá spodné prádlo, hýbala s bokmi zo strany na stranu. Aspoň na niečo sú tie hnusne široké časti tela. S okatým tančekom sa vybrala smerom k rádiu a ukončila chvíľu , ktorá patrila len jej. Týmto sa jej milovane nemilovaná samota skončila. Zopakovala naučený refrén a dosť! Poklona a úsmev. Dajme tomu, že už bola hotová a do kabelky začala hádzať veci od výmyslu sveta. Načo jej to je? A tamto?! „Istota je guľomet. Nikdy nevieš." zamrmlala si s nepretržite trvajúcim úškrnom. Oľutovala túto skutočnosť, akonáhle pocítila, praskanie parkiet pod jej nadobudnutou váhou.

„Dobre, niečo mi hovorí, že tú LED baterku, čokolády a knihu nepotrebujem." zasmiala sa. Tá kniha ju mrzela najviac. Položila ju opäť na posteľ. S bolestným usmiatím sa na knihu pozrela.

„Prepáč Jana, sme kamarátky, ale Erikovi musím dať prednosť už len z toho dôvodu, že si vlastne vymyslená postava z devätnásteho storočia! Hah, chápeš? Ale neboj! Večer sa ešte vrátim!" zasmiala sama nad svojím humorom a prstom ukázala na predmet. „Mmmožno." šibalsky natiahla slovo, aby to vyzeralo váhavejšie, zohla sa ku knihe a potľapkala po nej. Na päte sa otočila a zavrela za sebou dvere. Práve zbadala kamarátky svojej mamy, ktoré si vychutnávali jej jedlo a šampanské. Sedeli na terase v zadnej časti domu. So slinkami sa zapozerala priamo na ten šťavnatý biftek, s ktorým si vymenila lačné pohľady. „Aká som len hladná! Dnes som okrem cereálií ozaj nič nemala!" zamyslela sa s pocitom vlastnej viny. Potriasla hlavou a zapudila myšlienky. „Erik ma isto nesklame, ak mu poviem, že mi vyhladlo! Nebudem tuto slečnám kaziť zábavku." pomyslela si pyšne a hrdo sa vystrela. Hodila na seba koženú bundu béžovej farby a obula si jesenné kotníkové čižmičky na zaväzovanie s miernym ale hrubým podpätkom. Boli tmavo červené semišky. Na chodbe sa pozrela do veľkého zrkadla a urobila smelú otočku. Podišla bližšie – použila lesk na pery, skontrolovala zbytok a vďačne svojmu zovňajšku zamrkala. Vlasy si zaplietla do vrkoča, ktorý bol naschvál voľnejšieho štýlu a poslala vzdušnú pusu svojmu odrazu v zrkadle. Spokojne si zdupkala z domu predným vchodom.

Cestou sledovala západ slnka, ktorý naberal ružovkasté odtiene. Bolo ticho, iba čo sem-tam preleteli divé husi. „Myslela som, že už dávno všetky odleteli!" neudržala sa, povedala si to nahlas. Kde je napísané, že sa zdravý človek nemôže rozprávať sám so sebou?! Najlepšími spoločníkmi sme predsa my sami. Vždy to tvrdila. Aké by to bolo hlúpe, ak by sme sa sami nemali radi a preferovali spoločnosť cudzích miesto našej samotnej?! To je predsa choré! Rozhorčená, ani nevedela nad čím poriadne, stále pozerala na oblohu. „Snáď budem mať na konzerve lepších spolužiakov." zmenila si tému. Zrazu jej ale niečo veľmi slabučké preniklo pod mozgovú kôru a naznačilo aby nerobila predčasné závery, nikde nie je vyryté, že sa práve ona na tú školu dostane. Zhrozila sa.

„Nie! Ja budem divadelná herečka, predsa! A nikto mi to nevezme! Toto je môj cieľ a je mi daný! A urobím všetko pre to, aby som ho dosiahla!!" pohrozila sama sebe a začala sa hádať so svojou vnútornou Ivanou. Ešteže nikto nešiel okolo a ulica bola ako bez života... A vlastne koho to zaujíma?! Mňa teda určite nie! Nedokázala udržať svoje pocity na uzde a zastavila. Dupla si. Zvraštila čelo a odula spodnú peru.

„Nikto ma nebude poučovať! Ani ja sama!" potichu zvreskla a založila si ruky na hrudi. Až neskôr si uvedomila, akú hlúposť povedala... Pohla sa a okamžite pridala do kroku. Ako by predsa vysvetlila Erikovi, že mešká? „Och, kuriatko prepáč, ale musela som si vymeniť názor s mojím alter egom." ironicky zatiahla a zahrala scénu, ak by sa to naozaj stalo počas cesty.

*********************************************************************************

Bože to bola doba! Ospravedlňujem sa. Aj keď aj mne nejaký vnútorný hlas hovorí, že mám príliš málo čitateľov na to aby som sa snažila...