Hrdosť

Chapter 7

V diaľke videla týčiť sa vysoké listnaté stromy, asi duby. Stoja tu v takej aleji, uprostred ktorej je dláždená cestička spred viac ako 100 rokov. Medzi tými stromami na kraji sú vsunuté drevené lavičky, svojimi očami skákala z jednej na druhú a hľadala svojho milého. Mierne pootvorila pery, keď zistila že už ju nechránia stromy a pred ňou je osamotený, časom poznačený perleťový kaštieľ. Cesta bola rozseknutá a Ivanka sa iba rozhliadala po okolí. 'Nechce sa mi ho hľadať po celom parku!' Nešťastne si vzdychla. Nikde nikoho. Po celom parku sa znenazdajky rozľahlo dievčenské zvresknutie.

„Bu!" známy hlas započula pri svojom uchu. Chlapčenské ruky ju ňou zatriasli.

„Ty jeden!" šokovane vyjachtala Ivanka. Otočila sa na Erika, ktorému bola doteraz chrbtom a rozčúlene ním zatriasla tiež. Drgla doňho a ten sa zapotácal. Zasmial sa. Podišiel k Ivanke, nechal ju aby si vložila svoje od miernej zimy zblednuté ruky do jeho a pobozkal ju na líce.

„Ahoj, žabka." daroval jej nevinný úsmev.

„Nevolaj ma tak!" odula spodnú peru

„A divíš sa? Veď si celá studená!" obvinil ju a chrbát jej ruky si priložil ku svojmu lícu.

Ivanke milovala aký bol Erik starostlivý. Do líc jej stúpla červeň. Okamžite sa mu vytrhla zo zovretia ich prepletených rúk a rozbehla sa nevedno kam.

„Tak si poďme zabehať, aby sme sa zahriali!" vyzvala ho z 20 - metrovej vzdialenosti. Erik sa uškrnul.

„Dobre, ale nebudem ťa šetriť, zlato!" rozbehol sa za ňou. Ona si iba odfrkla a bežala ako o život. Vyzeralo to skorej ako naháňačka. Erikovi netrvalo dlho kým sa jej vyrovnal, má veľké nadanie na šport, no nie je to smer ktorým chce ísť. Chvíľočku ju naťahoval a šťuchal do nej, no keď už bolo na Ivane vidno známky vyčerpania, uchytil ju za pás oboma rukami a nečakane ňou trhol. Ivanka pískla a reflexívne sa chytila Erika okolo krku. Nohy sa im nemilosrdne preplietli a pištiaci párik sa začal potácať. Nakoniec však aj po veľkej snahe sa obaja zrútili do trávy. Erik sa posadil a Ivanka sedela na ňom obkročmo. V objatí boli nepretržite. Čo-to sa zasmiali, potom bolo ticho. Veľké machové oči sa vpíjali do azúrových. Niekedy prídu chvíle kedy slová stratia svoj význam a hodnotu na to, aby sme sa snažili ich stoj, čo stoj dostať von.

Ivanka sa svojimi nechtami príjemne zabárala do svalov Erikovej šije. Opreli si o seba čelá a zavreli oči. Čochvíľa sa ich pery spoja. Obtreli sa nosmi a jemne sa ich kútiky úst zvlnili. Ivanka dravo chytila do svojich malých rúk jeho tvár, naklonila hlavu doprava a vtisla mu bozk. Stískali sa takto viac ako 2 minúty v kuse.

„Nie žeby som chcel toto ukončiť, ale vážne mi je chladno na riť kvôli tej rose." uškrnul sa pomedzi bozky. Ivanka prikývla a trochu neochotne sa ho pustila a postavila sa na nohy. Oprášila sa a pomohla mu vstať. Erik zopakoval to isté.

„Dúfam, že to pôjde oprať!" s humorným prehlásením ukázal na neveľký fľak usadený na denimovej látke. „Lebo ak nie, tak-.....", pohrozil jej prstom, no nedokončil.

„ – Tak si ich hodíš do čiernej farby a nebude nič vidno!" vyplazila naňho jazyk.

„Okamžite ho schovaj! Dobré dievčatá jazyk nevyplazujú!" zhrozil sa a načiahol sa po nej. Ivanka so smiechom uskočila – „A kto povedal, že ja som dobré dievča?!"

„Takže si zlá. Neverím! Dokáž mi to." zahlásil, Ivanka sa zazubila.

„Budeš ma prosiť, aby som prestala!" vysmiala ho. A išla sa po ňom vrhnúť ako na korisť, no v tom ich prerušilo hlasné zaškvŕkanie v žalúdku.

„Ty moja dračica, potrebuješ mať dostatok sily, aby si bola zlá, však?!" podpichol ju. Nevinne prikývla.

„Tak poď, babka má na stole plnú misu bryndzových halušiek!" starostlivo šepol a natiahol k nej ruku. Ivanka sa jej bez váhania chytila.

„Mňám! Moje obľúbené!" slastne mľaskla a vyhupla sa veselo vpred.

**************************************************************************

Ako vidno - tomuto príbehu sa venujem najviac. Samozrejme chcem pokračovať aj v iných, ale v tomto mám akosi viac dôvery :-D P.S. - Kritika poteší!