Hrdosť

Chapter 3

Zeleno-oká dievčina po psychicky nepríjemnej a fyzicky namáhavej situácii nelenila, prezliekla sa zo spoteného úboru a v sekunde vybehla z telocvične do hlavnej budovy školy. Schodmi sa premiestnila na prvé poschodie, obišla nadchádzajúce schody na druhé poschodie a priamo za hrubým a kamenným stĺpom spájajúc zábradlie prudko odbočila doprava, pričom sa stratila v úzkej uličke. Na malú chvíľu sa Ivanka zamyslela – Ktoré sú jej dvere?! Zapudila myšlienku a bez zbytočných váhaní jednoducho zaklopala na najbližšie dvere po jej ľavici. Nečakala kým jej niekto otvorí, no v Ivaninej hlave sa zrodil um, či náhodou nezaklopala slabo a neisto. I tak sa nahla po kľučku, vzápätí sa dvere rozdrapili dokorán a malé dievča od ľaku naskočilo, keď v nich uvidelo učiteľku matematiky vycapenú medzi dvermi. Ustúpila a vyčkala kým si ju dáma v o niečo starších rokoch obzrie. Na to len matematikárka napla jedno obočie nahor a spýtavým pohľadom prižmúrila oči. Ivanka podvedome pootvorila ústa a začala si mädliť ruky. Sakra, a čo mám teraz povedať?!

„Eeee... Ja som len chcela... Prepáčte, že vyrušujem, ale, že či by ste mi prosím nedali... ee, zošit, ktorý ste mi zobrali. Dneska. Eee, zajtra je tá, ehm písomka a potrebujem sa naučiť. To učivo,....... prosím." vyjachtala, učiteľka len prevrátila zrakom a kyslo poznamenala – „Počkaj." 

Odišla odo dverí a zo stola si vzala zelený zošit slečny, ktorá vykukávala spoza rámu dverí. Neodvážila sa prekročiť prah. 

„Na." povedala nevrlo a rovnako nevrlo jej zošit strčila do oblasti hrude tesne pod kľúčnu kosť. Dievča sa mierne zapotácalo a náhle chytila zošit do svojich rúk ako záchrannú kotvu. Učiteľke sa len s výstražným poznamenaním nadvihol kútik úst. Nečakala na spätnú reakciu a zabuchla celou silou dvere. Po celej škole sa začalo náhle ozývať dunenie zapríčinené predošlým zvukom. 

Ivanka sa po chvíľke spamätala a okamžite otvorila svoj zošit. Bála sa, či jej odtiaľ niečo nepoškrtala alebo nedajbože nevytrhla. No čo čert nechcel, pravda bola práve tá, že keď Ivanka otvorila zošit nemala tam nič. Akákoľvek stránka, ktorá neobsahovala iba príklady bola vytrhnutá. Ivana si kúsla do jazyka a zatajila vzlyk, oči sa zaleskli a už-už chcela spustiť krik, rev a plač. Ale to vlastne nechcela! Nebude revať ako sopľavé decko bez hrdosti! Vzala posledné kúsky svojej česti a trhane sa nadýchla ústami. Párkrát zažmurkala aby zahnala slzy. Zošit silnejšie stisla a hodila do tašky. Všetko to, čo vyjadrovalo jej osobnosť a len jedno z mála miest, kde sa mohla vyrozprávať zo svojich myšlienok a uvoľniť sa ..... zmizlo. Bolo to jej neoddeliteľnou súčasťou, a keď sa nakoniec oddelila, nevedela si poskladať súvislosti, bola mimo. Totálne. Síce bola ľahostajná a všetko s odstupom času hodila za hlavu, ale toto jednoducho nedokázala. 

Rýchlym krokom sa pobrala smerom domov. Celú cestu pozerala ako bez duše do zeme. Keď si odomkla bránu, v chodbe sa vyzula a tašku hodila do kúta, zavrela dvere svojej izby. Čelom sa o ne unavene oprela a na parkety padla prvá slza. Otočila sa a chrbtom sa o dvere zosypala k zemi. Chytila sa za nohy a schúlila sa do klbka. Jej rodičia neboli práve doma, tak mala príležitosť nahlas prejaviť vlastné pocity.