V meste, ktoré sme znesvätili

2

Eliasa som prezliekla do pohodlného oblečenia zatiaľ, čo Juraj stále spal. Nechala som mu krátky dopis na stole, že sa vrátim až podvečer a Eliasa beriem do škôlky. Elias už odmalička miloval moje auto, každé ráno chcel, aby som ho ním brávala do škôlky. V ruke mal plyšáka od Adama, Jurajovho brata, ktorý ho chodil celkom pravidelne navštevovať. S Adamom som bola v kontakte iba skrz toho, že je brat Juraja. Mali sme veľmi príjemný, dalo by sa povedať rodinný vzťah. Elias sa rozbehol k autu a čakal pokiaľ ho nezapnem do autosedačky. Bol veľmi poslušné dieťa, čo sa líšilo odo mňa, keď som bola malá. Po príchode do škôlky som ho vyzliekla z bundičky a pomohla mu obuť papučky. Elias mi venoval pusu a objatie na rozlúčku. Vždy ma to patrične dojalo, ako moje dieťa môže byť tak šťastné z obyčajných malicherností. Nakoniec som mu ešte zakývala a nechala učiteľku sa oňho postarať.

Tajne som dúfala, že tento deň nebude ďalšia pohroma. Včera sa mi ťažko dalo opísať všetky moje pocity a nedalo mi to ani zaspať. Jurajovi som radšej nič nepovedala. Schválne, veľmi uvažujem, či v tej práci zostanem, no potrebujem niečo robiť, nemôžem nečinne sedieť doma. S chvíľkovým stresom a gučou v krku som vstúpila do budovy. Závan zapnutých chladivých klimatizácií ma ochladil až natoľko, že som zo seba nechcela zhodiť ani kúsok handry. Presunula som sa do kuchynky, kde som pripravila kávu pre šéfa a samozrejme som nezabudla ani na seba a pripravila si zelený čaj. Kávu som mu položila na stôl v jeho pracovni, zatiaľ čo som zbehla do tej svojej.

O 12tej mi na dvere zaklopala Alica, Samova manželka, ktorá ma zobrala so sebou na obednú prestávku, kde sa väčšina zamestnancov stretávala. Sadli sme si ku stolu s objednaným jedlom a všetci sa nejakým zázrakom spriatelili. Celkovo to bol príjemný pocit zapadnúť medzi toľko cudzích tvári.

,,Chcela som sa ťa spýtať, či máš aj vysokú školu, predsa si len o dosť mladšia odo mňa," usmiala sa Alica popri jedeniu zo svojho obedára. Snažila sa nadviazať bežnú konverzáciu spomedzi kriku ostatných.

,,Nie, ukončila som ju po prvom roku," strápnene som sa zatvárila.

,,Smiem sa spýtať prečo?" odhryzla si z mäsa a zaujato počúvala.

,,Uhm, mala som komplikácie v osobnom živote," zaklamala som.

,,Všetci si týmto prechádzame a to nás robí silnejšími," usmiala sa a pohladila ma po ruke. Boli to podobné slová, ktoré mi kedysi povedala Samova mama. Aké trefné.

,,Vy ste vyučená?" obrátila som sa otázkou na ňu.

,,Podnikový manažment," prekrútila očami, ,,bolo to hrozné, ale za niečo to stálo, práve tam som spoznala svojho milujúceho manžela."

,,Spoločne sme si pomohli a vybudovali túto firmu," ukázala prsteň, ,,a keď sa nám začalo dariť, zobrali sme sa."

S nadšením v očiach sa usmiala od ucha v uchu. Bola to presne tá žena s ambíciami, aká sa k Samovi náramne hodila. No pre mňa bol ich vzťah niečím, čo som brala ako nelogické a neuveriteľné.

,,A ty máš priateľa?" drgla ma s úsmevom do ramena.

,,Áno, sme spolu už asi aj 4 roky," úsmev som jej opätovala.

,,Nerozmýšľala si nad svadbou?" prižmúrila oči a dúmala.

,,Nie, preboha," uchechtla som sa a odkašľala si, ,,mám iba 22, myslím, že na svadbu je ešte veľa času."

,,No určite, keď príde ten čas, sa mi ozvi. Poznám najlepších návrhárov svadobných šiat z celého Slovenska a to nežartujem."

V tej chvíli mi pípla na mobile správa a obe sme sa kukli na displej. Rýchlo som si správu prečítala, v ktorej mi písal Juraj, že malého zoberie zo škôlky domov skôr. Alicu zaujalo moje pozadie s Eliasom. Bola to fotka fotená Jurajom práve keď oslavoval svoje 3. narodeniny.

,,To je ale roztomilé dieťatko," rozplývala sa nad fotkou. Vzápätí ju zozadu objal Samuel a venoval jej bozk na ucho.

,,Miláčik!" zvískla a otočila sa venujúc mu pusu už na pery, ,,prisadni si k nám."

,,Vyzvedáš?" podpichol ju Samuel svojou poznámkou a prisadol si k nej.

,,Nie, priatelím sa," prekrútila očami. Pohľadom zablúdila na mňa čakajúc, že jej ukážem viac.

,,Nechám vás osamote," postavila som sa a odkráčala si to naspäť do kanclu. Snažila som sa vyhnúť tejto nepríjemnej situácii a hlavne jemu. Nevstrebala som ešte celú túto situáciu s ním. Z jednej časti to bolo pre mňa veľmi znepokojujúce, pretože som si stále nedokázala spomenúť na veci, ktoré sa udiali a z druhej strany som mala v hlave neskutočný zmätok.

-

Po príchode domov som kľúče hodila na stôl, zavesila bundu na vešiak a hodila sa na gauč v obývačke. Juraj podišiel ku mne a silno ma objal, tak ako len on vedel. Venoval mi milión pusiniek na chrbát až kým som sa mu neotočila čelom. Vtedy som si zaslúžila aj pusu na pery.

,,Poslúchal?" spýtala som sa pohnutím hlavy do spálne mysliac na Eliasa.

,,V škôlke ho chválila učiteľka, keď som ho vyzdvihol. Spomínala niečo, že z neho bude unikátny umelec," pousmial sa Juraj.

,,Budúci Van Gogh," zasmiala som sa, čo rozosmialo aj Juraja.

,,Ako bolo v robote?" zaujato sa spýtal Juro.

,,Celkom dobre. Jedna kolegyňa mi to tam spríjemňuje a snaží sa môj príchod urobiť lepším a pohodlnejším," uistila som ho, aby sa ďalej neobával.

,,A šéf?" naklonil hlavu s potmehúdskym pohľadom.

,,Nadutý, arogantný chrapúň," zaklamala som so smiechom v hlase.

,,Snáď ti to tam neurobí horším," kyslo sa zatváril.

,,Ťažko povedať, ale kolegyňa je jeho manželka, dá ho do laty," zasmiali sme sa obaja.

Z izby som začula plač. Obaja sme zrýchlene vbehli do izby a pozreli na Eliasa, ktorý stál v postieľke a nariekal.

,,Moje srdiečko," natiahla som ruky a zobrala si ho na ruky. Jemne som ho objímala a utešovala. Skontrolovala som mu postielku, či sa náhodou nepocikal. Na dobrú nocku sme mu prečítali s Jurajom jeho obľúbenú rozprávku a hneď zaspinkal. S Jurajom sme na tom neboli inak a zaspali sme tiež, ale samozrejme v našej manželskej posteli.