V meste, ktoré sme znesvätili

1

Ráno som vstala o pol siedmej. Bolo to na mňa dosť zavčasu, keďže nie som ranné vtáča. Obzrela som sa na posteľ, kde ležal Juraj v celej svojej kráse. S Jurajom sme to mali celkom komplikované. Vplývali na nás problémy z minulosti. Po celom incidente, čo sa mi stal, sa o mňa staral a nikdy na mňa nezanevrel. V podstate ma postavil na nohy, odkedy mi zneprijemnil incident pamäť. Aj keď je to pre nás dávna minulosť, určité veci nemáme vykomunikované. Juraj nevyzvedá, nie žeby sa nezaujímal, skôr sa ma nechcel nejako dotknúť a ublížiť mi, keby si na to znova spomeniem. S Jurajom tvoríme pár už 4 roky. Vlastne nikdy som si nesťažovala, bol mojim všetkým. No neponáhľame sa s ďalším záväzkom, mala som z toho strach. Nebola to síce láska na prvý pohľad, skôr to bol taký príťažlivý únik od toho zlého sveta.
A stále nám to lojálne drží.

Zo spálne som rozospato zbehla do kúpeľne, kde som si ošetrila tvár a umyla zuby. Medzitým ako som chodila izbou hore-dole, som si stihla spraviť kávu. Môj malý synček Elias ešte spal a keďže Juraj nejde do práce, rozhodol sa zobrať ho do škôlky sám. Juraj odchádzal každé 2 týždne do zahraničia za robotou a ďalšie 2 týždne trávil s nami. Juraj nie je Eliasovým biologickým otcom, ale zato sa o neho stará ako o vlastného. Ani som nepátrala po nájdení Eliasoveho otca. Od toho incidentu mám menšie okná a tmavé škvrny v pamäti.
Po 20. minútach som bola nachystaná a pripravená ísť na trojhodinový pohovor do novej práce. Odomkla som auto, ktoré bolo zaparkované pred barákom. Na sedadlo spolujazdca som si položila kabelku s papiermi aj dokumentami, ktoré som potrebovala do roboty a do priehradky položila vrelú kávu. Firma bola na konci mesta, čo bolo približne 15 minút autom od nášho bytu.

Vstúpila som do veľkej budovy plnej ľudí prechádzajúcich sa po recepcii. Recepčná s okuliarmi a našpúlenými perami zvýraznenými červeným prenikavým rúžom svietila na mňa spoza stola. Ukázala som jej doklady a sama ma odprevadila do kancelárie, kde som s miernymi obavami čakala na svojho šéfa. Po chvíli sa dvere rozleteli a do nich s celým svojim šarmom vstúpil on, môj šéf.

,,Dobré ránko vám želám, Samuel Tollshon. Ospravedlňujem sa za nepatrné meškanie," podal mi ruku a obdaril ma klasickým úsmevom. S údivom sme sa po dlhom čase na seba pozerali a nepretrhli očný kontakt. Bol tak vzdialený, až som skoro zabudla, že vôbec existuje. To ma zasiahlo najviac, vidieť osobu, ktorá vás dlhé roky ničila. Zrazu akoby všetko prekĺzlo pomedzi prsty. Všetko, čo chceme zachytiť, sa rozplynie. Všetko zmizne ako hmla a sny. Čas je čudná vec. Keď ho potrebujeme, nie je ničím a potom náhle všetkým. Medzi ním a mnou ticho plynie ako piesok v presýpacích hodínách.

,,Bijou Mandella, dobré ráno," pomaly som sa postavila z kresla. Jeho dotyk bol elegantne nežný. Ten dotyk zapríčinil vstup do dimenzie, ktorú som nechcela spoznať. Vybavili sa mi všetky spomienky na Aljašku ako som ho videla s tou ženou, ako som nastupovala do auta..
Zamotala sa mi hlava a rukami som si pretrepala pred tvárou.
,,Je vám dobre?" ubezpečil sa a pristúpil bližsie ku mne, ,,sadnite si!"

Nezmenil sa, len mierne zarástol, čo ho robilo viac mužnejším. Zväčšil sa mu objem ramien a bol z neho takmer dokonalý muž, ktorého by si priala každá, či už v posteli alebo len tak doma.

,,Tu máš vodu.." spoznal ma, ,,..Bijou."

,,Môžeme pokračovať," ubezpečila som ho, no pohľad som mala upretý stále na zemi.

,,Vysvetlím vám zopár vecí a na dnes to teda ukončíme. Asi ani jeden sme nečakali takýto zvrat," uniesol sa preslovom.

Choval sa profesionálne. Do rúk zobral dva zakladače plné papierov. Ukazoval mi mená, adresy, produkty, všetky potrebné a dôležité informácie k mojej práci.

,,Pohovor už ďalej nie jepotrebný, ste prijatá," a tak som sa stala asistentkou môjho bývalého priateľa, len tak chabo, lusknutím prstov.

,,Alica, moja manželka teda recepčná vám ukáže priestory budovy, nasledujte ma," ponúkol sa a otvoril mi dvere.

Povedal manželka? Tak predsa sa niečo zmenilo. Svoje pocity som nedávala najavo, predsa poznal ma dosť dobre a vedel, že by ma táto informácia inokedy priniesla do rozpakov, no nie teraz. Už nemá nado mnou moc, ktorú mal kedysi. Zaviedol ma za recepčnou teda jeho manželkou na dolnom poschodí, ktorá ma milo privítala a poukazovala všetky potrebné oddelenia budovy, kde sa stretávame. Prehliadku ukončila v spoločnej miestnosti na debaty spoločenských firiem. Zaviedla ma do mojej osobnej kancelárie, zadala údaje do systému a snažila sa bližšie vysvetliť veci, ktoré Samuel, teda môj šéf vynechal. Vedela o všetkom, ani sa nečudujem, keď bola jeho ženou a spolumajiteľkou firmy.

Popriala mi veľa šťastia a milo sa usmiala. Odprevadila ma až ku autu, keď som mala celú obhliadku za sebou. Prvý dojem asi nebol správny, pretože v skutočnosti to bola naozaj milá a empatická žena.

Kto vie, ako sa táto situácia vyvinie ďalej. Pravdepodobne nevedela o mne a Samovi a tak to bude aj najlepšie, pretože všetko, čo bolo medzi nami, už je hlboko zakopané v zemi.