V meste, ktoré sme znesvätili

5

,,Prepáč mi Bijou," zbierala zo zeme rozbité črepy z hrnčeka od kávy, ,,poslednú dobu má vkuse závraty a nočné mory. Pôjdem sa naňho pozrieť."

Pohladila ma Alica po ramene a vydala sa za Samuelom. Zostala som sedieť ako puk. Do ruky som jej tajne posunula vrecúško s práškovým magnéziom, ktoré som si rýchlo vytiahla z kabelky. Dojedla som svoje jedlo a vrátila sa naspäť do kancelárie. Po 2 hodinách práce si ma Samuel s Alicou zavolali do pracovne.

,,Môžeme sa s tebou porozprávať?" vyslovili skoro narovnako. Posadila som sa do kresla priamo pred nimi. Prsty som si preplietala cez tie ostatné. Pohltil ma veľký nával stresu, nevedela som sa mu vyhnúť.

,,Rozmýšľali sme, že by to bola veľká príležitosť ťa zobrať s nami do zahraničia, pre lepší prehľad, no ako sme sa dozvedeli o tvojej situácii, tak či by si s tým naďalej súhlasila?" usmiala sa Alica.

,,Ja úplne rozumiem, že mať bábätko je časovo náročné, ale cesta by trvala iba týždeň," založila si ruky na prsiach. Samuel sedel v tichosti, nepovedal ani slovo.

,,Veľmi si vážim vašu zaujatosť voči mojej práci, ale bude vám zatiaľ stačiť, že si to ešte premyslím?" venovala som im ospravedlňujúci pohľad. Alica prikývla a vydala sa na odchod. Pokračovala som v jej šlapajách, no rukou ma zastavil šéf.

,,Zostaneš na sekundu?" sklopil zrak.

,,Ako sa ti darí?" spýtavo mi predieral pohľadom celé telo.

,,Ehm, je toto nutné?" odolávala som tomuto trapnému rozhovoru.

,,Nevideli sme sa niekoľko rokov," podotkol.

,,Veľa sa odvtedy zmenilo," dívala som sa mu priamo do očí.

,,Odpustíš mi?" znova pokračoval otázkami.

,,Čo ti mám odpustiť?" tápala som v myšlienkach.

,,Nejdem sa obhajovať, prečo som to urobil a ako som ti ublížil. Len som chcel vedieť, že si v poriadku,"

,,Som," ukončila som túto podradnú mučivú konvezráciou a odišla, no jeho rukou ma schmatol za predlaktie a nepustil ani o krok. Znova sa vo mne výrili myšlienky spred pár rokov.

,,Ešte raz sa ma takto chytíš, zničím ťa!" agresívne som mu šepla do ucha a odtrhla sa z jeho zovretia. Konala som impúlzivne? Neviem, ale prečo sa zaujímal teraz, keď mal niekoľko možností ma kontaktovať predtým. Nechal ma odísť, zničil ma a teraz som nevidela dôvod, prečo by som ho do môjho života mala pustiť znova. Všetko, čo sa mi v živote stalo, malo hlboké opodstatnenie. Boh mi ho dával stále a stále do života, či som sa poučila zo svojich chýb. Videla som naňom, že z môjho správania bol prekvapený, pretože ma nespoznával. Už som nebola tou, čo mal obmotanú okolo prstov. Nestačila som odísť a už ma otočil pri dverách chytením prudko okolo pása. Stáli sme voči sebe tvárou v tvár. Prešiel mnou mrazivý chlad. Nechcel počuť klamstvá, videla som to na jeho serióznej tvári.

,,Čo sa s tebou stalo? Nespoznávam ťa," uchlácholil ma pokojným hlasom s obavami žiariacimi v jeho očiach. Vtedy sa to vo mne zlomilo. Cez hlavu mi prebehol každý detajl z toho dňa. Videla som ho v posteli s inou. Jeho dotyk ma paralyzoval. V tom momente som sa mu s vystrašeným pohľadom pozrela do tváre a vedela som s úplnou presnosťou, že to bol on. Môj najmilší ex priateľ. Moja blízka smrť.

,,Bijou, si v poriadku?" spozornel.

,,Uhm..," myseľ sa mi zahmlela a akoby mi duša odchádzala z tela. Vedomie sa vyplo a ja som svoje telo už neovládala. Spadla som mu priamo do rúk.

*
,,Kde som?" obzrela som sa okolo seba. Vedľa mňa sedel nervózny Samuel klepajúc nohou o zem.

,,Si v poriadku?" priklonil sa ku mne.

,,Nedotýkaj sa ma, prosím," odtiahla som sa z lôžka ďalej od neho.

,,Dobrý deň pani Mandella," vošla dnu sestrička so širokým úsmevom.

,,Ako sa cítite?" pristúpila bližšie a skontrolovala infúziu, na ktorú som bola napojená.

,,Normálne," odpovedala som.

,,Nepociťujete poslednú dobu nadmerný stres alebo bolesti hlavy?" spýtavo hľadela. Pokývala som hlavou, nič z príznakov som nepociťovala.

,,Ako prebieha rekonvalescencia po incidente?" otvorila moju zdravotnú kartu a listovala.

,,Po akom incidente?" spozornel Samuel. Nevedel o ničom, samozrejme. Pri pohľade na sestričku som pokývala hlavou, nech mu nič neprezradí a tak nás na chvíľu nechala samých.

,,Čo sa stalo? Aký incident?" bol zvedavý.

,,Juraj?" pozrela som k dverám, kde už stál v celej svojej kráse.

,,Si v poriadku?" pribehol ku mne a úplne odignoroval sediaceho Samuela.

,,Zober ma domov, prosím," privinula som sa k nemu. Rukami ma silno objal a nenápadne pohľadom prebodával Samuela. Ten sa pochopiteľne postavil a odišiel. Vycítil, že nie je vítaný.