V meste, ktoré sme znesvätili

3

Ďalší deň som sa nemusela naťahovať s Eliasom, pretože mi Juraj sľúbil, že ho do škôlky zanesie. Bola som z celého srdca vďačná, že existuje niekto taký ako Juraj. Náš vzťah síce nebol založený len na láske, ale vládol tam súcit, ochota, podpora a hlavne rešpekt. Možno som to všetko brala na ľahkú váhu, pretože sme nikdy nekomunikovali ohľadom našich pocitov z toho všetkého, ale bola som mu naozaj vďačná, aj keď som väčsinu času svoje pocity nedávala najavo. Plynulo to časom. Jedno však viem, že Juraj bol mojim dôverníkom, mojim všetkým a ja mu za to do konca života budem vďačná.

Do roboty som prišla zavčasu rána. V kuchynke pripravila kávu pre mňa aj Samuela, ktorú som mu aj odniesla do pracovne. Napokon som presedela pomaly celý deň v kancli. Vypisovala účty, kategorizovala určité a dôležité dokumenty. V podstate som už naberala techniku akou veci spravovať.

,,Môžem vstúpiť?" zaklopal na dvere môj šéf a vošiel dnu.

,,O mesiac sa chystáme s Alicou do zahraničia vybaviť partnerstvo našich firiem," odkašľal si, ,,spolu s Nikolasom, budete mať všetko na starosti. Pošlem ho neskôr za tebou, aby ti vysvetlil o čo ide."

Poďakovala som a vybral sa na odchod.

,,A ešte niečo," usmial sa pomedzi dverí, ,,vedela by si mi doniesť ešte jednu kávu."

Prikývla som a tak aj vykonala. Zbehla som do kuchynky, kde som naťukala do kávovaru, čo má rád. Pomedzi to som rýchlo zavolala Jurajovi, či Elias poslúchal a išiel v poriadku do škôlky. Rovnako som ho poprosila, aby ho zo škôlky aj vybral, keďže sa znova zdržím až do večera. Kávu som v šalke aj s malým tanierikom doniesla do jeho pracovne a položila na stôl. V pracovni zatiaľ nikto nebol a nevedome som sa zapozerala na výhľad cez okno. Naše kancelárie boli na najvyššom poschodí a výhľad von bol neuveriteľný. Znenazdajky ma niekto chytil za rameno, čo mnou myklo.

,,Prepáčte, nechcel som vás vystrašiť," usmial sa neznámy muž.

,,Som Nikolas, teší ma," podal mi ruku, ktorú som prijala a obaja sme sa zavreli už do mojej kancelárie vedľa. Ukazoval mi všetky požiadavky, čo od nás mal šéf, aby sme podržali jeho firmu, keď tu on nebude prítomný. Nebolo to náročné, iba pár kontrol, s ktorými mi Nikolas určite pomôže. Bol to veľmi šarmantný a vzdelaný muž. Samozrejme aj veľmi priateľský a trpezlivý, s čím sa mi potom lepšie pracovalo.

-

Večer som prišla domov a Juraj s malým Eliasom sedeli pri telke a hrali sa s hračkami.

,,No čo vy dvaja? Čakali ste na maminku?" pristúpila som k nim a každému z nich dala pusu. Elias natiahol ruky, tak som ho zobrala k sebe.

,,Ako sa má môj maličký pampúšik?" pohojdala som ho na rukách.

,,Mami, ja už nie som malý," zamračil sa na mňa.

,,Už nie si maminkin pampúšik?" otvorila som ústa v šoku.

,,Ale áno," hlavu si oprel o moje rameno a malými ručiačkami ma oblapil okolo krku.

,,Poslúchal si tatina?" pozreli sme obaja na Juraja. Ten na nás prekvapene civel. Počuť slovo tatino preňho bolo zrejme niečo neskutočné. Síce som to brala ako samozrejmosť, že bol Juraj pre Eliasa otcom, keďže sa o nás oboch staral od samého začiatku, no pre Jura to bolo niečo nezvyčajné a stále si na to iba zvykal. Elias prikývol hlavou a pustila som ho naspäť sa hrať. Zaliezla som do kuchyne, kde som si vzala niečo pod zub a sadla k nim na gauč.

,,Povedz mamine, kam ideme zajtra!" potlačil Juro Eliasa bližšie ku mne.

,,Mami, my ideme do ZOO," povedal Elias pozerajúc s úsmevom do zeme.

,,To naozaj?" tvárila som sa prekvapene. Elias prikyvoval hlavou a skákal od radosti.

,,Ďakujeme ocinko," venovala som pusu Jurajovi a Elias ho okamžite utekal objať ako náznak radosti a vďaky.