V meste, ktoré sme znesvätili

6

Ako sme dorazili domov, Elias vybehol z izby ihneď ku mne a ukazoval papiere s kresbou na nich.

,,Wooow," pochválila som ho a venovala mu pusu na čelo.

,,Toto je tatinko, ja som v strede a všetci sa držíme za ruky," opisoval obrázok, na ktorom sme vyzerali ako šťastná rodinka, čo aj istým spôsobom bola pravda.

Juraj sa už balil, zajtra poobede odchádza naspäť do Nemecka za prácou. Bolo mi to troška ľúto, že ma tu nechá samú s Eliasom, pretože keď je pri nás, tak cítim, že mi nič nechýba. Aj keď máme plno nevypovedaných vecí medzi sebou, stále som nemala potrebu to ani začať rozoberať. Blúdila som hlavou, kedy bude ten správny čas, ale vždy je správny čas sa otvorene porozprávať. Bol to jediný človek, ktorý stál vždy pri mne. Nebral ohľad na nič iné, len na to, aby sme sa s Eliasom mali dobre. Ani situáciu z nemocnice nerozoberal, čo ma vnútri nevedomky zožieralo, no bála som sa prehovoriť.

,,Budeš nám chýbať," povzdychla som si a sklopila zrak na zem. Elias k nám pribehol a chytil nás oboch za nohy. Spájal nás akýmsi nezodpovedaným spôsobom.

,,Aj vy mne, srdiečka," pohladil ma po tvári.

,,Poďte sem!" zdvihol Eliasa na ruky a oboch nás drtil v objatí.

,,Tatooo, to stačí," vyhlásil Elias.

,,Povedal si to mamine?" spýtal sa Elias Juraja. Ten iba pokrútil hlavou na náznak nesúhlasu.

,,Pani učiteľka sa pýtala tatka, či by s ňou nešiel na kávu," predbehol ho Elias.

,,A tatko ako reagoval?" opýtala som sa Eliasa s vražedným pohľadom upriameným na Jura. Juraj s úškrnom odoprel zrak zo mňa na hovoriaceho Eliasa: ,,povedal, že nepije kávu."

Zasmiala som sa od šťastia. Juraj priam miluje kávu, ja som bola tá v rodine, čo sa jej nikdy nedotkla. Musím uznať , že Jurova reakcia ma prekvapila. Nikdy som naňho nežiarlila, nebála som sa oňho prísť. Vedela som, že sa navzájom rešpektujeme a to čo je medzi nami je silné a lojalne.

,,Tatko používa mamine finty," venovala som mu pusu na líce.

,,Mám pre vás prekvapenie," oznámil nám Juro a schoval sa v izbe. Obaja s Eliasom sme očakávali, čo to môže byť. Juraj rázom vyšiel z izby s rukami skrytými za chrbtom. Spoza chrbta vytiahol veľkého plyšáka, ktorého daroval Eliasovi a taktiež kyticu bielych ruží. Keď mi podával kyticu, mala som pocit, že sa od šťastia rozplačem. Dal mi veľmi hlbokú a romantickú pusu na pery a ja som ten moment vedela, že on je všetko, čo som vždy chcela. Tieto drobnosti nás robili všetkých šťastnými. Ktorej žene by sa to nepáčilo?

Nakoniec dňa sme všetci pozerali rozprávku, aby sme troška unavili Eliasa, pretože ten mal hromadu energie nazvyš.

Tŕpla som pocitom, že sme sa s Jurajom neporozprávali. Poznal Samuela, vedel kto to je a poznal každý detajl nášho vzťahu. No stále som sa nevedela odvážiť na rozhovor a mlčala som. Určite vedel, že v sebe všetko skrývam, no nechcel na mňa tlačiť žiadnym spôsobom. Čakal, kedy sa mu zdôverim, no práve to bola časť, z ktorej som mala strach.

-

Juraj bol preč už niekoľko týždňov. Doma bolo smutno a v práci rovnako, no stále som pri sebe mala môjho vysmiateho Eliasa, ktorý mi spríjemňoval každú sekundu života. Vymýšľala som mu rôzne aktivity po škôlke, aby sme doma nesedeli len tak na zmar. Kreslili sme, maľovali farbami na stenu, hrali sa s autíčkami a zbehli aj na detské ihrisko.

Jedeného dňa sme si hneď po škôlke vyšli s inými mamičkami a ich deťmi na preliezky. Deti sa šmýkali, hojdali, bláznili s pieskom, no a my staré ženy debatili. Boli to mamičky okolo 30tky, s ktorými som si veľmi rozumela a občas sme takto chodievali von.

,,Ani mi ju nespomínaj. Minule išiel po Aničku môj muž a ona po ňom vyšla," rozčuľovala sa Paula, mamička Aničky, nad učiteľkou v škôlke.

,,Bijou, nestalo sa to aj Jurovi?" vytrhla ma z mojim myšlienok Dominika, ďalšia mamička.

,,Myslíte učiteľku?" prikývli, ,,Juraj mi dávnejšie niečo spomínal, že ho volala na kávu."

,,Konfrontujem ju, toto nenechám len tak!" pohrozila Paula.

,,Kde sú deti?" obzreli sme sa z ničoho nič všetky na ihrisko, no deti zmizli, neboli tam.

,,Tomáško, Elias, Anička!" zaziapala Dominika. V rýchlosti sme sa obtočili okolo celého ihriska. Paula našla Aničku s Tomášom skrývajúc sa za plotom.

,,Kde je Elias?" spýtala som sa ich. Ukázali prstom na zaparkované autá a cestu. Spanikárila som, tep sa mi zrýchlil, no nemohla som zostať stáť a uháňala som k ceste.

,,Elias!" zakričala som nahlas, keď som ho zbadala utekajúc na cestu, kde bežne chodia autá.

,,Mám ťa!" chytili ho obrovské ruky a vyložili si ho na hruď. Pomalým krokom sa obaja blížili ku mne. Dívajúc sa na Eliasa v Samových rukách mi vyrazilo dych. Znova sa mi vracali spomienky na našu minulosť, presne tie spomienky, kedy spal s inou a ja som havarovala. Nakoniec som sa dozvedela, že som s ním otehotnela.