Zachránila sa iba ona - Tianalis. Dcéra kráľa Irionnyxu našla strom času. Vrátila sa do minulosti... Nik a nič jej neostáva, lebo krajina oplývajúca mliekom a medom, pokojom a blahobytom, bola napadnutá a vyhladená susedom. Nyagardským kráľom Nefíro...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Zo všetkých krajín na zemi, sa práve táto nachádzala presne v strede. Veľkou vodou bola obklopená a vysokými útesmi a pohoriami vyvyšená. V tej veľkej preveľkej výške, sa týčil obrovský palác. Vyzeral majestátne zvonku a zvnútra taktiež. Stavba trvala rovných päťdesiat rokov. Vrcholom pripomínala vežu. Spodkom veľkolepými nadrozmernými základmi. Množstvo okien a balkónov, či terás skrášľovali klenot Irionnyxu. Žili tam mnohí ľudia. Podanní. Učenci. Mudrci. Roľníci. Umelci. Všetci sa tam zmestili. Nikto neostal bez domova. Ak by sa časom populácia zväčšovala, jeho múry by sa stále rozširovali a rozširovali.
Nádvorie sa rozdeľovalo na niekoľko častí. V jednom si napríklad ľudia vymieňali potraviny, ktoré sa urodili na ich poliach. Aj zem mal každý pridelenú. Či chovne zvieratá, z ktorých sa získavalo mlieko, maslo a v neposlednom rade mäso. Rybári zas predávali ryby. Ovocie a kvetnaté kríky a záhony sa nachádzali všade v prírode. Nemali núdzu o tieto krásy, keď sa prešli do prírody. Tam sa kúpali v priezračných smaragdových alebo azúrových jazierkach. A ak chceli obdivovať veľkú vodu, ktorá objímala ich krajinu, sadli si na jej piesočnatý breh a spokojne sa dívali v diaľ.
Práve pre nezvyčajný blahobyt, sa na tomto mieste ľahko schádzali národnostné skupiny. Ľudia sa nalodili a nahlásili príchod. Jednoducho mohli vypýtať občianstvo. Preto sa v tejto zemi rodili ľudia s rôznou farbou pleti. Jedni sa pýšili snehobielou pokožkou, druhí mali červené vlasy a pehy po tele, tretí boli zas hnedastí a další čierní...Všetci sa ale napriek rôznorodosti mali radi.
Kráľ s velikánskym srdcom sa snažil rozdávať lásku a spravodlivosť. Vládol zásadovo a neutláčal nijako ani čo i len najmenšieho. Chudoba v tej krajine neexistovala. Nepoznal ju nik. Každý mal čo jesť, čo piť. Pracoval v dobrých podmienkach a užíval si život.
Ľudia súhlasili, keď kráľ premenoval ich krajinu na Irionnyx. Žili si takto dobrých pár desiatok rokov.
Jedného dňa dostal kráľovsky poštár list, ktorý mu priniesla poštová holubica. Bola biela ako sneh, múdra ako takmer ľudský rozum a vycvičená ako nejaký vojak. Jej poznávacím znakom sa stal kráľovský zlatý krúžok, pripevnený na pravej nožičke. List dopadol do schránky, kam podobné biele zapečatené obálky padali aj predtým.
Nuž, list sa otvoril a správa bola prečítaná: - Za pár dni sa kráľovstvo Irionnyx opäť premenuje na Nyagard! Môj praotec, s ktorým ste uzatvorili zmluvu o mieri a pokoji, zomrel. Nastal čas vášho konca. S kráľom Irionnyxu a jeho vojakmi, sa ja Nefir I. stretnem na bojisku čoskoro.-
Irionnyx Nyagardu vyjadril úprimnú sústrasť, no on im poslal výhražný list. O bojoch, vraždách a nespravodlivosti títo ľudia iba počuli. V tejto krajine nikto nikdy predtým nebojoval. Vojakov nemali. Iba ochrancov pred divými zvieratami, lekárov a strážcov nocí. Ich kráľ si bol istý, že jeho jediný najbližší sused ich nenapadne. No prerátal sa, v zmluve nebola písaná žiadna časová doba. Pre neho znamenala na neurčito, ale pre Nefíra opak.
