Irionyx vs Nyagard a strom času

5. Strom času

Tianalis na boľavé a doráňané telo nereagovala. Nie teraz. Nie, keď našla niečo, nad čím s úžasom žasla.
Potlačila svoje bolesti do úzadia a nechala voľný priechod emóciám. Pred ňou sa rozprestrela veľká nádej. Oveľa väčšia, než tá zelena lúka, ktorou unikala pred nepriateľom. Prinútila ju uvažovať nad fantáziou, o ktorej sa jej zďaleka ani nesnívalo.

Ani som nedúfala, že prežijem. Vravela si, potom, čo som sa z posledných síl, vyštverala na vrch a nevšímala si svoju bolesť, prameniacu z pravdepodobne zlomených prstov na nohe, takmer dolámaného chrbta, pomliaždenín a odretých lakťov a kolien. Kto vie odkiaľ som dostala tú silu? Ako som to len zvládla? Akým zázrakom som prežila? Zaťala zuby mysliac na otca a matku. Zaťala ich opäť a zas a zas, keď z tej výšky videla stúpajúci dym a keď videla, že ani lode nedoplávali. No život jej dal druhú šancu, i keď pod vplyvom slabosti sa potkla a na dno vody spadla neuvážene, voda ju vypľula na kus zeme, ktorý sa v tej hĺbke nachádzal.

A teraz sa prebudila z kratkého bezvedomia a žasne, kam ju život priniesol.

Všimla si však okrem iného, že voda po troške začala stúpať. Kým predtým stala na suchých zafírových kamienkoch, ktoré tvorili uzučký breh, teraz nie. Pohla sa preto o pár desiatok centimetrov. Jej bosé nohy vtedy objala suchá a mäkučká ametystová tráva.

Obdivovala ju, ako sa len dalo. Tá farba. Otvárala ústa nad jej krásou.
Ale stále to nebolo nič oproti tomu, prečo sa nedokázala pozbierať, keď sa pozrela pred seba. Bola schopná len zazerať a očiť sa.

Kam som sa to len dostala? Pred ňou sa týčil úžasne veľký strom. Neobyčajný. Krásny a žiarivý. Dych vyrážajúci.
Otázky vzbudzujúci. Tak neuveriteľný a tak ohromný.

,,Strom času," šepla s úžasom, ,,žeby sa dala ozaj zmeniť minulosť?" V hrudi jej niečo podskočilo pri pomyslení na opatovné stretnutie s rodičmi. Prezerala si ho podrobne. Kým prvé, čo ju zaujalo sa nachádzalo na korune stromu, druhé sa tiež zalesklo a zablikalo. Čím si vyžiadalo pozornosť. Kmeň stromu bol z neuveriteľne krásnych drahých kameňov a začiatok koreňov zapustených kdesi hlboko, zo zlata. Naozaj z toho najčistejšieho zlata.

,,Neuveriteľné."

Prikročila, aby sa ho dotkla. Prvý dojem ju ohromil. Mala pocit, že sa dotýka ľadu. Studeného a chladného ľadu. Nedal sa ani porovnať s obyčajným, z nejakého lesa. Drevo u nej poväčšine spôsobovalo teplý a hrejivý pocit, už len tým, že sa naň pozrela.

,,Tento tu kmeň je však zo zlata, nie z dreva, Tianalis."

Pootvorila mierne ústa a natiahla popraskané bledé pery, keď prechádzala po drahých kameňoch vyskladanych na zlatom základe. Zväčša smaragdy a biele diamanty. Niektoré v svetlejších a niektoré v žiarivejších odtieňoch.

,,Zlaté korene." Bosou nohou na ne stúpla. Keď tak stala po korunou a nadvihla opäť hlavu. Mohla siahnuť na najbližší list. ,,Kryštál, lad?" pýtala sa samej seba.

Jediný dotyk však vyslal do jej prstov štipľavú bolesť. Rýchlo odtiahla ruku a pošúchala ju o bok mokrých šiat.
Jej belasé oči sa podobali tej vode za ňou, avšak tentoraz sa z nich dal vyčítať rešpekt.

,,Starček, ak je toto strom času, ako alebo čím spôsobím, že sa zmení moja minulosť?"

Zlatisté konáre nosiacie kryštálové listy, ktorých sa nemohla dotknúť, boli tvrdé a pálili.

,,Drahých kameňov sa však môžem dotknúť, to áno. Ale prečo ten rozdiel?" Hľadala nejakú indíciu. Rozum tu nemal ale miesto.
Naraz z toho najvyššieho zlatého konára padal lístok. Vznášal sa vo vzduchu z jednej strany na druhú. A ona sa naň zamerala.

,,Ten list. Ten nie je kryštálu. Nemá ani zelenkavú farbu a ani...je zlatý. Ako korene, základ kmeňa a konáre."
Vznášal sa stále až sa dostával na úroveň jej hlavy. Trochu mu ustúpila a nechala voľne padať. No zrak z neho nesťahovala. Napokon musela zvesiť o kúsok ramena a nahnúť sa.
Dopadol k jej nohám a dotýkal sa prstov.
,,On ma nepáli. Pokožka ma neštípe." Čupla si k nemu. Opravila premoknuté vlasy a prehodila ich na chrbát, lebo je schádzali na zem.
Skrehnutými prstami po ňom siahla: ,,Veď to je... úplne iné ako ten, ktorého som sa dotkla. Podobá sa normálnemu lístočeku. Len je zlatý."

Obracala ho z každej strany. A keď sa narovnávala a nakoniec postavila, zrazu ucítila dusivé zovretie okolo krku. ,,Ach." Stihla vypustiť.

Chlapská ruka. Trhala sebou a snažila sa uzrieť človeka, ktorý ju svojim pevným stiskom dusil. V jednom momente prežívala úzkosť a v druhom už modrela a lapala po vzduchu. Snažila sa o kúsok, o naozaj malý kúsok pootvoriť ústa a nadýchnuť sa, no ten človek ju dusil a tlak ruky znásobil.

Hlava sa jej točila a mdloby prichádzali, pomaly už zatvárala oči, keď ju naraz odhodil na zem.
Ucítila tupý úder do brucha a ostrý naraz do čela hlavy. Kým sa stihla nadýchnuť, jej nepriateľ konal.

Zacítila jeho kroky. Energické a rýchle. Zem pod nimi sa natriasla.
Obrátila sa a zaprela lakťami. Ležiac na zemi sa pred ňou vybavil chlap. Svalnatý, vysoký. S pohľadom tmavým, ale chladnejším než tie kryštálové listy. Uhrančivé oči do nej zabodol. Husté obočie skrčil, svaly na tvári a na krku sa mu napli.
Sykol na ňu: ,,Princezná Irionnyxu, ktorá i keď našla strom času, zomrie hneď na to a minulosť nikdy nezmení."
Kľakol si k nej a celú ju nadvihol. Ucítil v oboch svojich silných rukách, ako sa jej mokré telo mrvilo. Bolo útle a a krehké a jej oči ním opovrhovali a nenávisť v nich rástla za každým, keď si na nej všimol niečo, čo ho ohromilo.
Najprv oči. Nebeský belasé.
Ústa, ktoré kričali a volali obyčajne a jednoduché: ,,Nieeee, ty netvor. Nechaj ma! Pusť ma!!!"
Nefír stisol pevne sánku: ,,Však si hľadala strom času, aby si odvrátila to, čo som zapríčinil."

Tianalis vzdorovala a vzdorovala. Porozumela, že ju má v moci sám kráľ Nyagardu. Skríkla: ,,Ty Netvor. Zabi ma! Zabi! No život ti to vráti, lebo je spravodlivý!!!"

,,Spravodlivý?! Ja som pánom spravodlivosti! Ja!"
Úškľabkom ju takmer omráčil, ale v tom ho Tianalis poškrabala malým ostrým diamantovým kamienkom zo zeme. Presne po boku tváre. Ostala mu tam krvavá jazva.
Raz zas si podľa neho pripísala bod. Žena, ktorá mi ublížila.
Tianalis sa mu v tej chvíli mocnejšie vzoprela. Lenže keď sa on viac zaprel o jej lakte a potriasol nimi, zlatý lístok jej z pravice vypadol.

Pred očami sa mu vtedy zamarilo čosi zvláštne.

,,Čo to je?" Zazrel na to. Pridržal ju ale už iba jednou rukou. Tianalis mala tak možnosť vytiahnuť Nefírov nôž. Využila ten okamih a vsunula mu nôž do hrude. Hlboko a bez kúska citu. S tou najväčšou nenávisťou akú kedy k niekomu cítila.

,,Za mojich rodičov! Za Irionyx! Za životy mojích ľudí!!!!"

Bolestivý ston Nefír utlmil a potlačil. Hnev mu pomohol rozddýchať to bodnutie.

Schytil ju za krk. Nadvihol do vzduchu. Od zeme asi pár desiatok centimetrov. Trepotala chodidlami. Ona načiahla prsty a siahla po lístočku ako keby sa ním chcela nejak zachrániť. Schvátila ho z jedného konca, Nefir sa ani nenazdal ako rýchlo sa to udialo. Pomedzi prsty už držala jednu polovicu zlatej časti. Zlatá polopriesvitná tekutina z nej vytiekla. Zrazu pocítila mokro. Z toho mokrá teplo. Z toho tepla horúco. Z horúca sa jej spravilo mdlo. Celý svet okolo nej sa točil. Rýchlo. Rýchlo. Prirýchlo. A čím čas plynul, tým sa svet točil viac a viac, až napokon ťažoba jej padla na oči. Sklopila viečka a pritom mala pocit akoby sa vznášala a vietor do nej fúkal z každej strany . Vietor do nej udieral, čím silnejšie, tým ju to viac bolelo, až napokon všetko prestalo a oni začala prudko padať...

Minulosť začala plynúť. Vtiahla ju do doby, v ktorej mohla zmeniť všetko alebo vôbec nič!

~~~

Ahojte, nuž ďalšia cast...Čo poviete na strom času a na zlatý listok? 😃