Zachránila sa iba ona - Tianalis. Dcéra kráľa Irionnyxu našla strom času. Vrátila sa do minulosti... Nik a nič jej neostáva, lebo krajina oplývajúca mliekom a medom, pokojom a blahobytom, bola napadnutá a vyhladená susedom. Nyagardským kráľom Nefíro...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Kráľovstvo Nyagardu bolo vychýrené svojím ojedinelým prepychom. Jeho kráľ si podmaňoval iné zemi a kolonizoval ich luskom prsta. Nenadarmo ho nazývali Beruh - ten, ktorý pohĺca. Zdalo sa to zbytočné mu postaviť a bojovať proti nemu. Nikto nikdy neobstál. A tak aj tentoraz so sebou niesol získanú korisť. Od veľkého množstva zlata, striebra a drahokamov, po rôzne korenie a cudzie jedlé plody. Hrdý na to, že si podmanil nové územie, kázal, aby sa táto správa doniesla Ujiašárovi do uší. Pozval ho na čestnú hostinu, ako svojho jediného spojenca a priateľa v jednom.
Nuž, samozrejme, že príchod musel byť okázalý. Presne tak, ako sa na Beruha patrí. V krajine sa hlasne rozozvučali trúbky. Muži strážiaci hradby, videli zďaleka sprievod vojakov, na čele s kráľom. Beruh sa niesol na svojom čiernom koňovi. Ten mal srsť a chvost tak lesklý, že sa na ňom v slnku vytvárali odlesky modro striebornej. Nezvyčajne krásny kôň za každým, keď ho jeho pán potiahol za uzdu, buď zrýchlil, alebo spomalil. Tentoraz sa však niesol, akoby bol aj on pyšný na to, čo dosiahol Nyagard. Kráľ na ňom sedel vzpriamene. Pýchu by mohol rozdávať každému okoloidúcemu, ktorý by si od neho aspoň kúsok opýtal. Rozdelil by ju medzi stovky a stovky a ešte by mu ostala za veľký galón. Nadvihnutou hlavou sa akurát pozeral na vstupné brány. Tiahli sa ani nie pár stovák metrov pred ním.
Moje kráľovstvo. Moje dielo.
V jasno modrých očiach sa odbíjalo svetlo. Tiež v nich bola badať nesmierná hrdosť. Už sa nenachádzal na bojisku, kde predtým potreboval svoju prilbu, vytvorenú z kvalitného kovu. Tentoraz mal voľné rozpustené dlhé hnedasté vlasy, takmer po lopatky. Polovica bola pripnutá zlatou sponou a polovica pustená len pozvoľna. Zlatá spona mu mimoriadne pasovala ku korune. Túto nosil len na bojisku. Svoju drahú, kameňmi poskladanú, mal uloženú doma v paláci, v komnate, kde ho čakala jeho manželka.
Hostia sa na jej pokyn mohli pozbierať v hlavnej hale, kde sa tiahol preobrovský stôl. Na ňom sa kládlo všakovaké jedlo, ktoré sa pripravovalo od skorého rána. Najmä mäsité. Oslava na Beruhovú počesť mala byť zahájená ale až potom, čo sa mal stretnúť so svojou manželkou.
Tá sa už nevedela dočkať kráľa. Služobníctvo ju obskakovalo, obliekalo a česalo, upravovalo a líčilo. Keď sa mohla pozrieť do obrovského zrkadla, s prenádherným rámom z pravého zlata, pocítila ako v ju bruchu koplo jej dlho očakávané dieťa. Veľmi sa na neho tešila. Bolo ich prvé po rokoch čakania. Kráľovniná rúčka klesla a oblúkom prešla po hladkej látke, zakrývajúcej jej jemnú pokožku. Strieborné šaty si vybrala, s množstvom volánikov naspodku, namiesto toho, čo jej odporúčil jej nový krajčír.
,,Ešte dobre, že som sa neodela do tých velikánskych šiat, chlapček môj milovaný," prihovárala sa dieťatku. Túžila, aby v jej lone rástol chlapec. Beruh si neprial ženského potomka. V jeho dynastii sa považoval prvý ženský potomok za mimoriadnu slabosť.
Naše prvé dieťa musí byť chlapec. Pamätala na kráľové slová. Inak to bude pre nás porážkou. Povzdychla si a snažila sa pousmiať. Na ružovo sfarbené pery sa natiahli do vrchu. Verím, že tomu bude tak. Už ani nie o mesiac. Z príjemných očí sa rozsvietila žiarivá hnedá farba, ktorá mala v nejakých miestach jasne zlatisté škvrny. Dlhé mihalnice ešte sklopila a pomyslela na manžela, že ho uvidí za pár krátkych chvíľ, preto sa z nedočkavosti vybrala napred a svoje dlhé vlnené vlasy upravila celkom ľahučkým pohybom.
