Zachránila sa iba ona - Tianalis. Dcéra kráľa Irionnyxu našla strom času. Vrátila sa do minulosti... Nik a nič jej neostáva, lebo krajina oplývajúca mliekom a medom, pokojom a blahobytom, bola napadnutá a vyhladená susedom. Nyagardským kráľom Nefíro...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Nefír sa pozastavil nad tým, či má cenu sa štverať na skalu, ktorej koniec siahal niekde medzi mrakmi. Čakal, či sa princezná postaví a bude pokračovať na vrch ďalej. A popritom si obhliadal obe tela, ktoré vlastnoručne zabil. Princezná Irionnyxu, Jediná osoba, ktorá nezomrela mojou vlastnou rukou. Albín, chudák ležal pri jeho nohách, teraz už nikomu nedokázal pomôcť. Jeho úloha sprievodcu sa skončila po necelých pár hodinách. Do západu slnka bolo však ďaleko. Niekoľko hodín. A Nefírovi táto skutočnosť nahrávala. Mohol prenasledovať utečencov bez námahy. Spoliehal sa však na to, že väčšina vojakov urobila svoju prácu tak ako mala. Ešte predtým, než sa stratil v lese, sa niekoľko raz uistil, či princezná nevstala. Obrátil zo trikrát. Najprv si všímal, či nie je počuť jej vzlykanie alebo nárek od bolesti. Ale potom sa upínal na jeden priamejší znak. Na jej svetlé šaty, vynímajúce sa na šedastej skale, ako nejaký žiarivý lúč. Vietor ich dlhý koniec hojdal do dvoch svetových strán. Jeho pozornosti tak neunikol žiaden detail. V tejto veci bol však veľmi podstatný. ,,Ak by sa látka stiahla, prežila," vravel si, ale to sa jeden vojak, ktorého i keď Albín omráčil, vstal a zhodnotil, že nemala šancu. ,,Bol to veľký pád. Ak by aj prežila, určite si zlomila všetky kosti v tele, a zomrie na následky zranenia." Vydali sa preto k Veľkej vode. To, čo sa pred Nefírom rozprestrelo, mu prinieslo uspokojenie. Lode horeli ohňom a ani jeden človek Irionyxu nebol na brehu. Každý z tých chudákov skončil v drevenej rakve, plávajúcej na mori. Jej sťažne a plachty zúrivo blčali. Niektoré sa postupne spálili na popol. Niektoré sa zas prelomili v tých najslabších miestach a klesli do morskej vody. Vtedy sa loď začala potápať. Z trčiaceho jedného boku, sa ešte ktosi snažil zachrániť, lenže nezachránil, nestihol. Prudko sa ponorila. Nakoniec sa obe plavidla celkom potopili. Najprv jedna loď a potom druhá. Preto sa k brehu prihnala veľká vlna a oboplavila tak aj nohy samého kráľa Nyagardu.
Vojaci sa na jeho hlasný pokyn zoradili. Chladne sa medzi nimi prešiel a vyslovil: ,,Nyagard je týmto konečne zocelený a jeho niekdajšie územie prinavrátené." Jeden oddiel vojakov, ktorých vzal zo sebou k Veľkej vode, inej strany Irionnyxu, pred ním pokľakol a zložil mu obrovskú česť.
Vracali sa teda na druhú stranu, tam odkiaľ prišli.
Nefír na čele s hordou chlapov a mečmi po bokoch. Mysliac na to, že táto dokonalá skaza, mu prinesie ešte väčšiu moc. Hľadel okolo seba. Do tmavého pohľadu vnikalo slnko, preto sa v nich našli aj odtiene svetlohnedej. No žiaľ, žiadna dobrota z nich nevychádzala. Rozmýšľal, keď prechádzal lesným chodníkom... Táto ostrovná zem je plodnejšia, než som čakal, má veľký potenciál. Všade okolo mnoho dreva, ktoré by sa pridalo na rozšírenie hradieb. A tá obrovská skala, z nej by sa vydoloval výborný materiál na vybudovanie ešte väčšieho impéria, ktoré by označovalo moju moc. Iba ľud Nyagardu zažije, aké je to žiť pod mojou úspešnou vládou. Celý svet bude v mojej moci. Nikto sa mi nevzprieči a nikto sa mi nepostaví. Ja som ten, ktorého panstvo sa bude šíriť až do najvzdialenejších končín zem. Irionnyx som zničil. Priniesol som na neho dokonalú skazu. Už nikdy nevstane z popola. Nedovolím nikomu zničiť moju neporaziteľnú budúcnosť, v ktorej žiadni slabí ľudia nebudú existovať.
