Zachránila sa iba ona - Tianalis. Dcéra kráľa Irionnyxu našla strom času. Vrátila sa do minulosti... Nik a nič jej neostáva, lebo krajina oplývajúca mliekom a medom, pokojom a blahobytom, bola napadnutá a vyhladená susedom. Nyagardským kráľom Nefíro...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Slúžka menom Čipiotta dostala od kráľovny nádherný zlatý náramok a diamantový prsteň.
Uchvátená drahými šperkami, sa ich ponáhľala schovať. Akonáhle Hasinta privrela oči a zadriemala od únavy, nečakala ani o sekundu viac. Čo i len na chodbu vkročila, pošúchala náramok o spodok šiat a potom pritisla k hrudi. S úsmevom sa brala na prízemie letného sídla, aby sa nenaskytol okamih nepozornosti, a ona by o ten novonadobudnutý majetok neprišla. Pospevujúc si kládla krôčiky zo schodov, stretajúc mladučké pätnásťročné dievča, ktoré posúrila, aby ešte šlo po vodu.
,,Už nevládzem," povzdychlo si, odpovedajúc jej, ,,v dolných kadiach jej už niet, to by som musela do studne." Prešla si po spotenom čele rukávom od šiat, očakávajúc, že ju trocha tá staršia žena poľutuje. „Eysina, si tu azda na niečo iné, než na prácu?" Čipiotta vyzerala, že jej je jedno, ako sa ona cíti. Ďalej kráčala nadol, preč svojou cestou. Dievča sa zatvárilo nešťastne, čo si včas Čippiota všimla, preto sa na prvých troch schodoch obrátila hovoriac: ,,Dobre teda, oddýchni si trochu, ale o pol hodinu nech si naspäť." Preto si Eysina vydýchla a tiež zišla zo schodov, aby sa usadila niekam do rohu kuchyne a tam najedla, napila a možno aj zadriemala na pár minút.
Všetko to hralo do karát Tianalis.
Keď videla, cez medzeru medzi dverami, že Čipiotta vychádza z komnaty kráľovnej Hasinty, ukryla sa a keď prešla cez chodbu nevenujúc nikomu a ničomu žiadnu pozornosť, opäť sa vrátila na miesto, kde sa pred jej očami odohralo toľko vecí.
Stále v šoku, sa posnažila nazrieť do kráľovskej komnaty.
,,Hasinta je sama," zamrmlala pre seba. Čas utekal a ona nevedela jasne rozmýšlať. Prelínanie rôznych obrazov z minulosti nedokázala precítiť bez tlmeného povzdychnutia. Spomienky na detstvo, na Aliatanu a Ujiašara, na radosť a na šťastie, ktoré v ich prítomnosti prežila.
Potriasla hlavou. Neverím, stále tomu neverím. Zaryla nechty do pokožky oboch dlaní. Cítila štipľavú bolesť, ktorá jej prenikala hlbšie a keď uvolnila stisk, ostali jej tam dosť hlboké ryhy. Nevšímala si to, kedže ju to nebolelo tak, ako jej srdce. Spomínala na celú budúcnosť, na skazu, ktorú spôsobil Nyagard Irionyxu a na to, prečo sa vlastne vrátila do minulosti. Nič nie je také, aké som si celý čas myslela. A teraz sa pozerám na svoju vlastnú matku, ktorú všetku lásku venovala netvorovi, nie mne. Cez malú štrbinku dverí sledovala, ako Hasinta driemala s malým Nefírom po boku. Ležiac pri nej vyzeral len ako obyčajné dieťa, s krásnymi červenými líčkami a tmavšími vláskami.
Moja matka je teda kráľovná Nyagardu. Vymenila ma za Nefíra. Zachránila môj život, ale priniesla tak skazu na Irionyx. Posunula dvere pomaličky. Nadýchla sa potichučky, lebo sa bála, že sa jej pravá matka zobudí.
A potom si povedala: Vymením deti. Moja matka, kráľovná Aliatana vstane a uvidí vedľa seba svojho syna a nie mňa. Aj keď Hasinta - moja, moja pravá ma-matka, chce dobre. Bez ohľadu na to, čo so mnou bude a či ma môj vlastný otec príjme, nemôžem inak.
