Zachránila sa iba ona - Tianalis. Dcéra kráľa Irionnyxu našla strom času. Vrátila sa do minulosti... Nik a nič jej neostáva, lebo krajina oplývajúca mliekom a medom, pokojom a blahobytom, bola napadnutá a vyhladená susedom. Nyagardským kráľom Nefíro...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Tu si, Tianalis," Eysina zadýchčane zhŕkla, pričom jej hnedasté očiská vysielali panicky strach, ,,kráľ zúri, neviem čo robiť, kde sú tie lieky, aby mala kráľovná mlieko pre svoje dieťatko?"
Tianalis okamžite siahla po jej kostnaté lakte, hovoriac: ,,Hej, hej, upokoj sa, prosím."
,,Mlieko pre dieťaťko," zopakovala mrzko Eysina.
Tianalis spadol kameň zo srdca. Nefír si ma nepremeriaval kvôli chlípnostiam. Ako dobre. Na jedno myslela a druhé odpovedala: ,,Žiadne lieky nepotrebuje. Iba polievku. Horúcu slepačiu polievku. Uvaríš ju a vybavené." Povzbudila ju do mierneho úsmevu.
,,Ale ja neviem, doposiaľ varila iba tá staršia slúžka, ktorú on odviedol niekam preč." Hodila na Nefíra vyčítavý pohľad.
,,Čo si jej spravil?!" ohradila sa Tianalis a dala ruky v obe strany svojich bokov.
,,Máš uvariť polievku." Pokynul jej nezaoberajúc sa jej otázkou. ,,Zabi teda sliepku a uvar ju."
,,Ja? Ja mám zabiť sliepku? Ja...nechcem zabíjať nijaké zvieratká." ,,Musíš, si staršia." Nástojila Eysina, no Tianalis sa chcela vymotať z tej úlohy. ,,Prosím ťa, choď k plebejcovi stajní, aby to urobil. Bež za ním a povedz mu to a tú sliepku prines hneď do kuchyne. Potom olup cibuľu, mrkvu, petržlen, vňať...jednoduché, nie. Ja nemôžem, mám inú prácu."
Šikovná.
Eysina chtiac nechtiac poslúchla a rýchlo bežala preč. Čo jej nohy stačili. Predsa do hodiny musela byť polievka hotová, aby kráľovná získala mlieko.
Dievča nezašlo ani za roh, keď si Tianalis všimla Nefírov pohľad: ,,Prečo sa na mňa tak dívaš? Hm?" Nedokončila, lebo ju Nefír prerušil hovoriac: ,,Moja, vlastne tvoja matka, nemá rada cibuľu."
Tianalis zmäkla. Uvedomila si, že o svojej matke v podstate nevie nič. Kým na neho zazerala, Nefír sa otočil a ukázal jej svoj mocný a široký chrbát zahalený do dlhého čierného plášťa, mrmlajúc: ,,Ani príliš slanú." A spomenul si na to, ako ho za každým, keď bol malý Hasinta kŕmila. Vždy sedel okolo kráľovského stola pekne odetý. A Hasinta mu stále hovorila: ,,Máš ju tak rád, synček môj. Jedz, vychutnaj si tú polievku."
Ak by ma vychovávala Aliatana, bola by mi takou istou matkou? Pýtal sa Nefír samého seba. A ďalej spomínal na to, ako vždy Hasinte s veľkým úsmevom na tvári, prikývol. Venovala sa mu. A on sa smial. Bol veľmi šťastný. No raz sa stalo, že ich takto zbadal Beruh, udialo sa to vtedy, keď sa vrátil z vojny, a hneď pokáral kráľovnú: ,,Takto učíš kráľovského syna samostatnosti?" Zmrazil ju pohľadom a Nefíra napomenul: ,,Vezmi si tú lyžicu a naber polievku do úst."
Nefír sklonil hlavu a urobil tak.
,,Všetko a nechcem vidieť na tom tanieri nič!" ,,Už stačí, som plný, otec." ,,Som tvoj kráľ! Nie otec. Už si zvykni! A jedz!" Ale Nefír sa ozval: ,,Mamka, povedz..." ,,Mamka? Aká mamka?! To je tvoja kráľovná! Tvoja kráľovná! Rozumieš?" ,,Ma-ma..." zakoktal a so sklopenými očami potom vyslovil iba, ,,chcel som iba, že moja kráľovná nemá rada cibuľu, bolí ju potom bruško a aj mňa."
