Klub utečencov

Zabijak

Rose na chodbe fajčila sladko zapáchajúcu cigaretu a ja som si prisadla. Potrebovala som vypnúť. Keď mi Rose jednu ponúkla, vďačne som ju prijala. Zapálila som si a potiahla. Dym sa mi nahrnuli do pľúc a rozkašľala som sa. Nie že by som v živote nefajčila, ale bolo to už dávnejšie. Oprela som sa o stenu a vyfúkla dym, ktorý sa vo vzduchu zvlnil a ja som sa zadívala do jeho tvarov. Tom nie je vhodný objekt na vypnutie, totiž vždy keď som s ním, mám potrebu ho pobozkať a viem, že on neodmietne. A pri bozkávaní sa vypnúť nedá. Aspoň teda ja to neviem.  Tom už bude mať šestnásť. Ja budem rada, ak sa dožijem pätnástich. Cigaretový ohorok som zahasila a vstala som. Rose má vedela upokojiť vždy, stačilo niečo sladké alebo cigaretu a bolo mi lepšie. No musím sa porozprávať s Tomom. Ešte sedel pri obede a tak som si sadla pred jeho izbu.

,,Iza, čo tu robíš?" Zdvihla som zrak. Bol to Matty. Šiel asi do svojej izby alebo do fitka alebo na strelnicu alebo bohvie kam. ,,Jaaaaaa tu čakám na Toma," odvetila som. Matty si prisadol, čo ma trochu udivilo, pretože obvykle sa nemáme moc v láske. ,,Iza, ak to s Tomom myslíš naozaj vážne, mala by si o ňom niečo vedieť. On si myslí, že o tom neviem, ale..." To ma trochu pobúrilo. ,,On ma neodkopol pre to, čo som, prečo by som to mala spraviť ja?" Matty sa postavil. Pokrčil plecami a odišiel.

Tom sedel na stoličke a ja som sedela na zemi opierajúc sa o jeho kolená. ,,Vieš, ide o to, že vieš, ani o tvojej minulosti veľa neviem. A..." Tom sa nadýchol. Zhlboka a nastal do seba okolitý vzduch, akoby toto mal byť jeho posledný nádych a spustil. ,,Som z malého prístavného mesta pri hranici so Západom, z Aregardu. Moja rodina mala stánky s rybárskymi potrebami a zbraňami na plávajúcom trhu. Dosť sa nám darilo a z toho, čo sme predali sme vedeli vyžiť. Potom, celkom nečakane, keď bol Aregard v najväčšom rozkvete, sa prihnali skauti." Bolo vidieť, ako ho to trápi ako to nechce znova počúvať. ,,Prihnali sa a všetko zničili. Z prístavu a z trhu ostali len trosky na vodnej hladine červenej od krvi zavraždených. Domy na pobreží jednoducho spálili. Len tak. Ľudí, ktorí podporovali popravili. Moju rodinu. Najprv sťali otca, starších bratov. Ja som vtedy bol malý. Priviazali ma k vozu a nútili sa na to dívať. Moju matku a sestru odvliekli bohvie kde. Chceli ma medzi svojimi jednotkami skautov, ale ja som odmietal. Bolo to... Snažili sa ma zlomiť, hocičo. Ja ich nenávidím, strašne ich nenávidím, Iza, nestrpím ani tvojho brata." Päste mal zaťaté, až mu obeleli hánky a mal vlhké oči. Nie som si istá, či od žiaľu, alebo od hnevu. ,,Zabil som ich. Všetkých. Vieš... Nevedel som, že to dokážem a nikdy od vtedy som to nespravil. Nie na človeku." Teraz som sa zľakla. Ukázal na muchu sediacu na parapete a usilujúcu dostať sa von dorážaním na sklo. Potom pomaly zavrel dlaň. Mucha spadla nohami hore. Zadrhol sa mi v hrdle dych. Nie, nesmiem myslieť na jeho nedostatky. A keď ho mám tak rada, nesmiem sa ho vzdať pre muchu a pár skautov. Postavila som sa. ,,To je dobré, áno? Poď, pôjdeme niekam von." Vďačne prikývol a objal ma. Objala som ho tiež. V tej chvíli sa rozozvučalo poplašné zariadenie.