Love Naughty Girl

3.časť-Škola volá

O týždeň neskôr 

Presne takto pred týždňom mi otec oznámil tú strašnú správu. Že ja Brooklyn Martinézová budem chodiť do školy medzi tých šprtov a ževraj budem chodiť aj do práce. Bože ved to sa ani nehodí,aby taká pekná a bohatá baba ako ja chodila do školy a navyše aj bez auta.

Včera sme prileteli do môjho rodného Londýna, kde budem aj chodiť do školy. Jasné, že som to tu mala rada, ale život v slnečnej Kalifornií bol dokonalý. Zajtra som mala nastúpiť do tej mučiarne. Stresovala som už odteraz. Čo si oblečiem? Ako sa namalujem? S kým sa tam vôbec budem baviť? Už celý týždeň som nebola na nákupoch. Už sa mi o nákupoch aj sníva. Mala by som si ísť na zajtra kúpiť nejaké nové oblečenie. Otec práve robil večeru. Občas, ked má chuť tak varí, ale nie je to nič zložité. Väčšinou sú to cestoviny a ked to nevíde, tak si zvyčajne objednávame Sushi. Využila som to a priblížila sa k nemu.

"Oci? Viem,že sa na mňa ešte hneváš, ale zajtra už idem do školy, tak by som si potrebovala kúpiť niečo na seba"  povedala som rýchlo. 

"Fajn, miešaj to" podal mi varechu a niekam sa vytratil. Počúvla som ho a začala miešať akúsi omáčku červenej farby. Sem tam sa objavila nejaká fazuľa a kukurica.

Po chvílke sa vrátil aj s peňaženkou a vybral z nej malú hrstku peňazí.

"Na" podal mi. 

* "15 libier?" Neveriacky som krútila hlavou nad sumou peňazí, ktorú som držala v ruke. 

"Zato si kúpim ledva jedny ponožky!" buchla som päsťou po stole. Bola som taká nahnevaná! Vždy mi dával nejakých 200 a teraz 15?!

Stále pridaval do hrnca nejaké koreniny a miešal. Asi ho to bavilo natoľko, že ho nezaujímala vlastná dcéra.

"Oblečenia máš plný šatník a na zošity a pomôcky do školy ti to úplne stačí." Nemohla som uveriť, aký pokojný bol. Ako môže byť takýto pokojný? Vôbec ho nezaujíma ako sa trápim. On má plnú peňaženku kreditiek a peňazí a mne dá 15 libier!

"Nechceš ochutnať?" nabral za lyžičku omáčky a podal mi ju. Musím uznať to to voňalo výborne,ale nemala som chuť. 

"Nie dakujem!" odstrčila som lyžičku od seba a rýchlym krokom utekala do svojej izby. 

Treska som za sebou dverami,čo v poslednej dobe robím stále. V rukách som stále zvierala tých úbohých 15 libier. Bože prečo 15? Prečo to nemohlo byť 150? Zase som začala plakať. V takýchto situáciach mi strašne chýbala mama. Ona vedela riešiť moje problémy, vždy som sa na u vedela obrátiť. Bohužiaľ pred 2mi rokmi zomrela pri zrážke s kamiónom. Išla nakúpiť niečo na deň vdakyvzdania a cestou sa stala tá strašná nehoda. Vtedy som bola zrovna u Shelly. Rozprávali sme si strašidelné príbehy, ked mi v tom zazvonil mobil a otec mi povedal tú strašnú správu.Bol to najhorší deň v mojom živote. Ked som si na to spomenula ešte viac som sa rozplakala. 

Na druhý deň ráno 

Ráno ma zobudilo hlasné vyzváňanie budíka. Hrozný zvuk mi udrel do uší. Bolo ešte len 7 hodín a ja som už mala vstať? To takto sa každé ráno cítia študenti? Jednou rukou som vypla budík a pretočila sa na druhý bok dúfajúc, že otec si to s tou školou na koniec rozmyslel.  Moje prosby neboli vyslišané. Otec sa mi nahrnul do izby a otvoril balkónové dvere. Slnečné lúče osvetlili celú miestnosť. 

"Vstávaj princezná ideš do školy" odokryl mi paplón, na čo som sa zatriasla od zimy 

"Si normálny? Berieš mi teplo!" povedala som rozospato a naspäť si pritiahla prikrývku k sebe.