Východniarska láska

Bonus 2: Oldomáš Stana a jeho kamarátov

Ďalší bonus je taký ožralecký. Opisuje to, ako sa traja dobrí kamaráti Stano, Vlado a Rasťo ožrali na mol po získaní výučného listu.

Traja študenti 3.triedy SOŠ dopravnej v Prešove: Stanislav Kaleta z Ostrovian, Vladimír Havrila ml. z Uzoviec a Rastislav Matoľák zo Šambrona v júni 2012 po absolvovaní záverečných skúšok získali výučný list. Skúšky urobili všetci traja na výbornú, štúdium ich bavilo, pretože autá majú veľmi radi. Išli to osláviť chľastaním. Všetci traja už mali 18 (t.j. Rasťo je ročník 1993, Stano a Vlado sú ročník 1994).

Písal sa 29.jún 2012. Chlapci sa v poobedňajších hodinách stretli v Sabinove, kde oslávili svoje úspešné skúšky. Dohodli sa, že pôjdu kúpiť do obchodu litrovku a brzdu. Kúpili si liter prešovskej vodky jemnej a dva litre limonády Spirit, zobrali si aj 20 dkg šunky, 6 rožkov a 3 pletenky, aby nepili nalačno. Neskôr si ešte Stano spomenul, že zabudol kúpiť pivo, tak zbehol do večierky a kúpil liter a pol Šariš piva v PET fľaši. Ako tak kráčajú do opustenej budovy bývalej konzervárne na oldomáš, Rasťo sa pochválil chlapcom o tom, ako zavreli jeden hnusný obchod v Poráči, kde žili jeho starí rodičia z matkinej strany. Pôvodne ho vlastnila jeho babička a bol úspešný, ale predala ho podnikateľovi, ktorý ho pochoval. Kamarátom vraví: „Parobci, teraz budzem po šarišsky hutorec, mušim vam povedzec taku novinu, že toten obchod v Poraču, co moja babka mala a predala ho kokotovi, šak znace jak som vam o ňim vipravjal, už je definitivňe zavarti!"

Vladko odpovedá: „Dobri, nam to nevadit, šak ty znaš dobri po šarišsky jak i my. Ta paradzina ňe? Ja ci tak povim Rasťu, tvoja baba zrobela obrovsku chibu že to predala, mala to odstupic dakemu normalnemu. Ja pametam, že sme tam raz buľi po chľeba jak sme buľi s rodzinu ližovac v Poraču a to co ši nam hutorel je pravda, draho jak kokot, tovaru bidno a predavačka drza jak ploštica. Fuj ci boha, v horšej večerke som ešči ňebul." Stanko sa pridáva k rozhovoru a vraví: „Ta ja tam naščesce ňigda ňebul, aľe verim ci, ja tiž zažil take zasmradzene skľepi, u nas u valaľe bul taki skľep, aľe už ho zavreľi. Aľe i tak še mi vecej pačia tote maľučke obchodziki jak dajaki Kaufland, Lidl abo Tesco, choc u kauflandze lacnejši jak u maľučkim obchodziku, aľe kedz treba daco narichlo kupic ta večierka dobra."

„Vladku, tak ci povim, kebi baba ňepredala predajňu, ta muj dzedo teraz už ňežije, predala to zato, bo potrebovala peňeži na dzedovu liečbu a ňevladala už obchod riadzic, mal už inu veducu, šak už stara je, 64-ročna bula jak predavala obchod. Dzedo mal rakovinu pľúc, baba še o ňeho obetavo starala, zato to zrobela. Jak predala predajňu, ta išol na toten zakrok do sukromneho špitaľa do Bratislavy a tam še podarilo dzeda viľičic. No a ešči toten kokot babe tverdzil, že budze to robic presňe tak jak ona a že budze dodržovac to, že šicko budze čerstve a ňič še tam ňebudze predavac po zaruke. Načisto jak Miňo Demovič, akurat že Miňo je aspoň srandovni a ma paradne hlašky", konštatuje Rasťo.

Vtom konečne došli do opustenej budovy, bola strážená, ale Vladko a Stanko sa poznali s príslušníkmi SBS, ktorí vedeli o tom, že ich matky tu pracovali, takže mali vstup povolený. Vladkova mama pani Eva Havrilová pracovala v konzervárni ako radová pracovníčka za pásom, zatiaľ čo Stankova mama pani Ingrid Kaletová tu pracovala ako účtovníčka. Ako tak prechádzali, Stanko a Vladko zoznámili Rasťa s priestormi budovy, v ktorej pracovali ich mamy. Uchmatli si aj nejaký ten suvenír v podobe nepoužitých etikiet, vrchnákov a našli tam dokonca aj kazetky s pesničkami. Bol tam heavy metal, rock, pop, disko, ale aj ľudovky. Zobrali si ich domov, aby ich niekto nezničil, pretože niektoré z nich boli originálne a pomerne vzácne. SBSkári im to dovolili.

Potom Vlado vytiahol z ruksaka vodku a limonádu a zvolal: „No panove, idzeme še teraz poradňe nadzigac, kedz su už z nas mechanici! Naša robota doňesla ovocie a teraz sme na začatku pracovneho cyklu, ešči sebe pohľedame robotu a budzeme už samostatňe zarabjac! Na zdravičko!"