Vyvolená

Kapitola 1.

    Jeseň, ročné obdobie, ktoré nie každý z nás obľubuje. No, ja ho priam zbožňujem. Lepšie povedané, neviem sa ho nabažiť. Milujem, kvapky dažďa tancujúce na bunde a vietor, ktorý mi urobí každý deň na ceste do školy, tornádo na hlave.

    Po nepatrnej chvíli sa ocitám v strede chodiacich bytostí s farebnými dáždnikmi, ktorí sa snažia vyhnúť búrke, ktorá vystiera svoje paprče nad mestom Atlanta.
Retiazky ľadovej vody prerezávajú oblohu, na ktorej sa rozprestierajú tmavé, temné mračná. Popri dunení motorov áut, ktoré prefučia okolo mňa počuť aj ich melodické klopkanie.

Je celkom zábavné pozorovať ľudí ako sa oháňajú dáždnikmi, bojujú s vetrom a mračia sa, keď im okoloidúce auto ofŕka spodok nohavíc.
    A to všetko kvôli vode, bez ktorej si nevieme predstaviť náš život.

    Zabočím na vedľajšiu ulicu a s nefalšovanou radosťou skočím do mláky, ktorá mi zablatí spodok gumákov.
Vybehnem po schodoch smerom nahor a vhupnem do neveľkej miestnosti plnej nervóznych študentov ako ja.
Zamáva na mňa Leila v bodkovanom tope, ktorý jej závidím už pár rokov. Usmejem sa na ňu a pretlačím sa k nej pomedzi plaveckých športcov, ktorích cieľom je vyhrať dnešný závod na sto metrov.

    „Inak ako zmoknuté kura prísť nemôžeš?" obíme ma a šokovane odstrčí, keď zistí, že som jej obtrela lakované topánky mojimi zablatenými.
„To prežiješ!" prekrútim očami a snažím sa nadviazať očný kontakt s mojou trénerkou Rachel. Vo chvíli, keď sa chcem pohnúť jej smerom, mama sa na mňa zavesí a popraje mi veľa šťastia.
„Pani Hallová, čo keby ste si aj s manželom išli nájsť miesta? O dvadsať minút sa to začne a tuto slečna," obráti sa na mňa so značným zúrivým výrazom v tvári, „by mala byť už dávno v plavkách."
Prikývnem a pomaly so športovou taškou na pleci neutrálnej farby sa presúvam smerom k šatniam.
Cestou mi pohľad dopadne na blondínu s modrými očami, ktorá mi posledné roky terorizuje život. Keď myslím terorizovať, skôr negatívny podtext.

V deviatej triede mi podstrčila skazený sendvič a ja som ho potom na telesnej pekne krásne vyvrátila von.
O rok neskôr mi na výtvarnej omylom vyliala zmes oranžovej a zelenej na moje vínové vlasy. Vyzerala som, akoby ma pozvracala dúha.
No, najhoršie to bolo minulý mesiac, kedy som si ja hlúpa zabudla zabuchnúť skrinku a vypadla mi fotka 1D. Celý týždeň ma buzerovala s anglickou hudobnou skupinou. Jedno ráno som našla skrinku polepenú tvárami chalanov.
Kate Waltersová. Populárne dievča, ktoré mi nedovolí zažiariť ani v plávaní, v ktorom som vynikájúca.

    „Megan!" vyhŕkne Kate pri vchode do šatne. Prirúti sa ku mne ako veľké cunami na Japonsko a obíme ma svojimi ručiskami. „Veľa šťastia. Budeš ho potrebovať." Zašepká a odpláva ku svojej skrinke.
Milá, nemyslíte?

    Zhlboka sa nadýchnem a vypustím paru. Dnešok mi nepokazí ani táto nafintená krava. Prefíkane sa usmejem a po vrstvách zobliekam na nitku premočené oblečenie. Bordovo- vínové vlasy, viem nezvyčajná farba, no moja kaderníčka nechala farbu trocha dlhšie ako mala. Som jej za to vďačná, pretože moje vlasy vyzerajú super. Aspoň to tak tvrdí okolie.
Zapletiem vlasy do francúzskeho vrkoča a tvár si utriem vlhčeným obrúskom s výťažkom čajovníka.

    Sebavedome si nasadím priesvitné plavecké okuliare a zhodím zo seba mikinu. Zatrasiem rukami, potom nohami a pomaly kráčam ku štvrtému štartovaciemu bloku. Zhlboka sa nadýchnem. Srdce mi začne biť rýchlejšie, čo je asi normálne, keďže som nervózna.
Pohľad mi skĺzne na zatiaľ neporušenú hladinu vody, v ktorej zbadám odraz svetiel.

    Rozhodca v bielom tričku pristúpi k okraju bazéna so stopkami v rukách a píšťaľkou tesne pri perách. Privriem oči a čakám na škriekot nástroja.
Po zapískaní skočím hlavičku a snažím sa sústrediť na každý svoj pohyb vo vode. Nadychujem sa, len keď je to nevyhnuté. Po pár sekundách som pri okraji, urobím rýchli obrat a plávam naspäť. Od prvého miesta ma delí len necelých päťdesiat metrov.
Pulz sa mi spomalí, keď sa chytím okraja a zložím si z očí okuliare. Rachel mi pomôže z bazéna. Vidím mamu, ocka a Leilu ako sa odlepili od lavice tlieskajúc mojím smerom.
Úkosom pozriem na mračiacu sa Kate, celú červenú v tvári. Bruneta vedľa nej sa ju snaží utešiť, no Kate prekríži ruky na prsiach a oduje spodnú peru.

    Po chvíli ma trénerka popoženie na stupienok víťazov.
„Blahoželám." Blondínka s hrejivým úsmevom na perách mi okolo krku zavesí zlatú medailu ligotajúcu sa pri mojom dotyku. Po niekoľkonásobnom stlačení spúšte na fotoaparáte sa hodím do maminho náručia.
„Vedel som, že to dokážeš!" pocítim otcovu teplú dlaň na mojom chrbte.
„Ďakujem, ocko." Prstami prejdem po diplome.
„Rodinná foto!" zahlási Leila a postaví sa s mobilom v ruke pred nás. „Povedzte sír." Vycerím svoje zubiská.

Spoza Leili uvidím zmätenú tvár Susan ako sa snaží vo svojich štekliach prekonať kaluže vody na dlážke. O nemalú chvíľu k nám pricupitá a moji rodičia sa bez rozlúčky vyparia.
„Ty vieš ako šokovať." Prehodí Leila otrávene a šťuchne kamošku.
Premeriam si ju od hlavy po päty. Vonku necelých desať stupňov a dievča sa oblečie do šiat, ovešaná bižutériou. To by nebolo to najhoršie. Zmeraviem, keď sa pozriem na jej odhalené nohy. Mráz mi prebehne po chrbte, no na tvári sa mi rozprestie sladký úsmev.
„Susan, predsa si to len stihla!" vyhŕknem.
„Pre teba všetko zlatko."
Objímem ju. „Čo si riešila s Amandou Ayersovou?"
„Pochválila mi topánky."
Naše oči spadnú na Susanine lakované lodičky na vysokánskom podpätku. „Pekné," prikývne.
„Ale nie také pekné ako toto tu," všimne si predmet na krku, na ktorý som právom hrdá, „niekto tu porazil Malú Miss Popularity." Pohodí hlavou na Kate stojacu niekoľko krokov od nás.

    Cestou domov sa zastavíme ešte v parku. Vyberieme si ošúchanú lavičku, na ktorú dopadá čo najviac slnečných lúčov. Zložím si ťažkú tašku z pleca a položím si ju vedľa seba. Na tvári zacítim studený vetrík, ktorý ma pošteklí aj na otvorených kotníkoch.
Po kratučkom rozhovore o všeličom možnom, hlavne o seriáli Duch z podsvetia, ktorého druhú sériu už neuvidíme.
Za Susaninho klopkania a Leilinho neustáleho kýchania sa presúvame ku koncu parku. Tesne pred mostom, ktorý je nad neveľkou riekou, do nás narazí chalan vysokej postavy v joggingovom oblečku spred päťdesiatich rokov.
„Leila, Susan!" Otočí sa k nám a beží pospiatky. „Hallová?" ukloní sa s úškrnom na tvári.
„Čo chceš, Wozniacky?" zagúľam očami a prekrížim ruky na prsiach.
„Rande s tebou," ukáže na mňa dlhokánskym prstom, mysliac si, že prikývnem.
„Na to rovno zabudni." Fľochnem po ňom pohľadom. Chcem ho obísť, no chytí ma za predlaktie.
„Čo si myslíš, čo robíš?" vykríkne Susan a postaví sa vedľa mňa.
„Pusť ma!"
Škodoradostne sa zachechtí, no nie nadlho mu zostane úsmev na tvári. Leila podíde k nemu a celou silou mu kopne medzi nohy.
Oči mu vystrelia nahor, uvoľní mi ruku a spadne na kolená.
„Dobrá práca." Posúdim.
„Roky praxe."

***

    „Ahoj, mami!" Zabuchnem vchodové dvere vo viktoriánskom štýle. Zložím zo seba bundu, ktorú som si zadovážila pred mesiacom.
Započujem známe hlasy prichádzajúce z obývačky.
„Mala by to vedieť!" Zastanem na pol ceste. Nastražím uši a čakám, či bude nejaká spätná väzba.
„Nie je to až o rok?" Do uší sa mi dostane otcov roztrasený, ale za to mužný hlas s podtónom obavy.
„Nie, som si istá že 2020."

    Vykuknem spoza rohu a uvidím mamu s otcom ako pohodlne leňošia na gauči.
„Áh," na maminej tvári sa rozlepí nútený úsmev, „Megan, tak skoro si doma?"
Na otcovej tvári zbadám kvapku potu, ktorá mu balancuje na čele. Po chvíli mu stečie na boku tváre, až dopadne na jeho tyrkysové tričko, ktoré som mu kúpila minulé Vianoce.
„Mala by som niečo vedieť?" Založím ruky vbok a pohľad mi poskakuje raz na mamu, potom na otca. Sedia tam ako muchy puk pár sekúnd, kým otec nepreruší trápne ticho. Na tvári sa mu rozlepí úsmev. „Dnes si bola úžasná, sme na teba hrdí." Utrie si ruky do nohavíc.
„Ďakujem, ja viem." Zdvihnem pravé obočie nahor. „Čo predo mnou skrývate?"