Vyvolená

Kapitola 25.

  „Takže dievčatá a chlapci, žiadosť bola schválená!" priplichtí sa k nám Keneth so žiaracim úsmevom, poopraví si okuliare a sadne si na moju opierku kresla. „Zajtra o ôsmej ideme do ts Louarie! Avšak, kvôli slečinke tuto," hlavou pohodí ku mne, „ide s nami aj Titus." Okamžite vyhľadám Melinin výraz v tvári. Keď si všimne môj pohľad zopätovne zodvihnem obe obočia. Potlačí úsmev a ruky položí na stehná. Jej karamelová pleť na líčkach sa sfarbí do ružovkasta.
„Čo tam budeme robiť?" nohy zdvihnem z ľadovej podlahy, pretože opäť vypadol zdroj energie. A keďže som z polovice to zelené monštrum, zima mi veľmi neprospieva. Nechem dopadnúť ako Salvatore s opuchmi na koži.
„To uvidíš zajtra." Žmurkne na mňa Tabart. Sklopím zrak a zadívam sa na moje skrehnuté ruky. Snaží sa správať ku mne milo, ale ja to nedokážem. Niečo sa vo mne zakaždým zablokuje, keď sa na neho pozriem.
„Máme zodpovednosť ukázať ti všetko, čo si doteraz nevidela, a to si tu už štyri mesiace zavretá. Musíme to napraviť." Rozhovorí sa Keneth, ktorého preruší Lara. „Necítim sa veľmi dobre, pochybujem, že sa to do zajtra zlepší. Choďte bezo mňa. Idem si ľahnúť." Aby to znelo presvedčivejšie, postaví sa a chytí sa za hlavu. Samozrejme, niektorý ju začnú nahovárať, že to prejde, no ona pomalým krokom vycúva z miestnosti.
Zo stoličky sa odlepím aj ja. „Ty si sa kam vybrala?" pri uchu mi zaznie Leeov hlas. „Aj ja si idem ľahnúť, dnešný beh bol dosť vyčerpávajúci." Nehovoriac o tom, že som sa pár krát pošmykla a dvakrát pobozkala tvárou zamrznutú zem.

Priložím prívesok ku dverám, ktoré sa bez akéhokoľvek hramotu otvoria. Nakuknem do izby. Ako som predpokladala, nie je tu. „Nevidela si Laru?" spýtam sa Kaily, ktorá ma hlavu skrytú v šatníku. „Nešla za vami?" Pri odchode sa jej ešte spýtam, či zajtra s nami na ten výlet ide. Prikývne.
    Schovaný, neschovaný. Lara, už som na ceste. Zabočím za roh. Uvidím blond vlasy. „Lara?!" schmatnem dievča za plece. „Ou, prepáč, s niekým som si ťa pomýlila." Ospravedlním sa osobe s jasno zelenými očami a uháňam dopredu. Otvorím dvere do jedálne, ktorá by mala byť túto hodinu prázdna.
„Nehovorila si, že ti je zle a že si ideš ľahnúť?" zodvihnem obočie nahor a ostrím pohľadom prepaľujem Laru sedieť za stolom s hodinkami v ruke.
„Nie je to náhodou môj puh-anh, ktorý som mala zavesený v skrini?" zvraštím čelo a podídem k nej. „Hm?" pootvorím ústa, keď vedľa nej nájdem ešte aj Kandas. Schmatnem všetko čo jej nepatrí. „Mohla si sa opýtať, či ti to požičiam."
    „Požičala by si mi ich?"
    „Nie, sú to osobné veci." Otočím sa na odchod. „Vyzeráš už lepšie. Ako sa rýchlo liečiš. Zajtra môžeš ísť s nami."

    S plnými rukami vtrhnem do izby, kde už Kaila dokončila jarné upratovanie a zvalím sa na posteľ.
    „Deje sa niečo?" posadí sa na moju posteľ a rukou mi prejde po mastných a ešte stále polovlhkých vlasoch.
    Odlepím sa od pokrývky, vstanem a hlavu otočím k nej. „A deje?" Jedným pohybom si stiahnem mikinu, následne tričko a tak pokračujem do kým nie som v spodnej bielizni. Podídem ku skrini.
    „Lee?" zazriem ho rozhadzujúc rukami. Vykloním sa z okna, no opäť vkĺznem dovnútra, keď mi na vlasoch pristanú snehové vločky. „Kaila, potrebujem čo najteplejšie oblečenie."

    „Lee!" bežím ako o život, no keďže moje čižmy ešte stále boli vlhké, Kaila mi požičala svoje, o dve čísla väčšie. „L-ee!" zavadím o kameň a už si asi každý vie domyslieť, čo sa stalo.
    „Megan, si v poriadku?"
    Najprv zbadám len čiernu obuv, potom hladkú ruku a nakoniec zvraštené čelo človeka z Minie. Prijmem jeho ruku, ktorá ma postaví na nohy. Trocha stratím rovnováhu a narazím do neho. „Lee?" pozriem sa do blikotajúcich tmavo-hnedých očí, ktoré mi od začiatku pripadali úprimné. „Chcem sa o tebe dozvedieť viac." Na líci mi pristane nevinná snehová vločka, ktorá ma poštípe.
    „Najprv si daj kapucňu." Dá mi všetky vlasy dopredu a potom na ne natiahne časť vetrovky.
    Pomalým krokom sa presúvame vpred. „Viem, že je to povinné, ale chcel si byť vojakom? Vieš, pretože si veľmi bystrý, múdry a je škoda, že ťa tu držia." Preglgnem a radšej dodám, „Ako si aj dobrý, hm, čo sa týka tréningov, to áno."
    „Megan," preruší ma, no ja mu skočím do reči.
    „Ale, myslím si, že zbytočne mrháš svojím talentom. Vlastne vedomosťami."
    „Dávaj pozor kam stúpaš!" Ohriakne ma a uvoľní zovretie na predlaktí. „Rozhodol to za mňa otec, ale tak či tak by som sa ním stal."
    „Prečo?" prisuniem sa k nemu bližšie.
    „No, teraz je to aj tak povinné, nikto si nevyberá."
    „Aj pre deti z bohatých rodín?" prehodím a dotknem sa jeho fialovej ruky. „Čo sa ti stalo?"
    Očividne prepočuje moju otázku. „Z bohatých rodín, to je iný svet. Môžeš, nemusíš. V chudobnejších rodinách buď, sa staneš vojakom a budeš chrániť našu zem alebo budeš obrábať pôdu." Zosmutnie.
    „Ako dlho si už tu?" prehodím, aj keď si matne spomínam na odpoveď, ktorá sa mi dostala na našom pikniku.
    „Toto je prvý rok."
    „Môžete aj počas tohto výcviku, ísť navštíviť svoje rodiny?"
    „Megan," obráti sa na mňa, „viac ako polovica z nás o rodinu prišla."
    Kusnem si do pery. „Patríš medzi nich aj ty?"
    Oči odlepí od zeme. „Bohužiaľ, áno." Vzdychne si. „No, spomínam si aké to bolo vtedy. Každý deň keď som prišiel zo školy, ma mama uvítala jej domácimi sušienkami. Ešte aj teraz viem prísť na tú chuť." Olízne si hornú peru a kútiky úst vyšvihne nahor. „Stále mám dvoch starších bratov, no neviem kam ich vietor zavial. Možno, už dávno sú pri rodičoch." Neodvážila som sa spýtať, kde sú jeho rodičia. Jeho smutný výraz v tvári mi napovedal, že pravdepodobne sú už na druhej strane.
    „Naposledy som ich videl pred piatimi, šiestimi rokmi. Mám ešte mladšiu sestru, Yael, ktorá je v tom tábore. Chodím ju sem-tam pozrieť."
    „Koľko má rokov?"
    „O chvíľu bude mať sedem. No, na svoj vek je dosť vyspelá. Musí byť, inak neprežije."
    Pozriem sa na jeho uslzenú tvár.
    „Chýba ti tvoja sestra, však?" nahnem sa k nemu a objímem ho. „Mohli by sme ju ísť niekedy navštíviť, čo povieš?"

***

    Zobudím sa na hlasitý buchot, ktorý sprevádza Melinino chrápanie. Zažmurkám do tmy pohltenej izby. Odkedy sa mi vylepšil zrak - nočné videnie nie je na škodu - už sa aspoň nepotkýnam o vlastné nohy, ak idem cez noc na toaletu.
     Štíhla silueta sa priblíži ku mne a rukou mi zamáva pred ksichtom. „Lara, čo zasa vyvádzaš?" zívnem a opäť sa ponorím do sladkého spánku.
„Ešte stále si si nespojila dve a dve."