Vyvolená

Kapitola 22.

         
O tridsať minút vyrážame. Zaznie ženský hlas kolujúci po miestnosti.
    Po chrbte mi prebehnú zimomriavky.
    „Nezabudnite, akonáhle uvidíte bezvládneho človeka ležať na zemi, privolajte posily. Alebo keď zazriete niečo neobvyklého,"
    „Privolajte posily!" zvoláme všetci naraz. Sedíme pripútaní v C-10 Galaxy. Keď pilot zodvihne lietadlo nahor, pocítim jemný šum vo vnútri tela. Prižmúrim oči. Lomcuje mnou vzrušenie, ale aj strach.
    Čo keď sa Gurbhori vrátia?
    Akonáhle vystúpime a do tváre mi vietor zaveje prach, Galen ma začne komandovať.
    „Megan, odneste to tam," ukáže na dom za mnou. Schytím krabicu s jedlom a s hygienickymi potrebami.
    Zaklopem. Nikto neodpovedá, takže dvere vykopnem a vpochodujem do domu.
    „Haló?" nachádzam sa v miestnosti, ktorá sa matne podobá na obývaciu izbu. Vidím tu len gauč, stolík a pár rozbitých obrazov ležiacich na zemi. Krabicu položím na zem a podídem ku schodisku.
    „Je tu niekto?" Podo mnou zaškrieka drevo ako sa plazím nahor. Vojdem do prvej izby namaľovanej na modro. Bola to modrá farba, teraz je stena ošúchaná a skoro biela.
    Začujem vzlyk.
    „Haló? Neublížim vám." Poviem a pomalými krokmi sa presúvam ďalej. Započujem tichučký hlások za dverami. Opatrne ich otvorím. Do náručia mi vkĺzne dievčatko s blond vláskami a hnedými očkami. Pozrie sa nahor a z jej maličkých detských očí sa vyplazia slzy. „Neplač! Všetko bude v poriadku." Kľaknem si k nej a pohladkám ju po ruke. „Kde máš mamku a ocka?" Spýtam sa s hrčou v hrdle, nemala som sa pýtať ju tú otázku. Sama viem na ňu odpovedať.
    „Mamka ma ukryla."
    „V poriadku." Vstanem. Chúďatko, tie jej rozkošné malé očká, ktoré sa rozsvietili, keď som ju našla.

    „Volá sa Kimberly. Má päť rokov. Otec si privyrábal tu vo výrobi zbraní a mama nezamestnaná."
    „Súrodenci?" spýtam sa Titusa. Pokrúti hlavou. „Žiadny."
    „A čo blízka rodina? Starí rodičia? Krstní rodičia?"
    „Nič."
    „Takže, kde teraz pôjde?" založím si prameň vlasov za ucho.
    Titus si vzdychne a odlepí oči od papierov. „Do tábora pre deti v Minnesote."
    Zosmutniem. Očami ju vyhľadám. Sedí na stoličke a Lara jej nanáša dezifenkciu na ranu. Pozrie sa na mňa a na perách sa jej zjaví úsmev. Zodvihnem kútiky úst aj ja.
    „Chystáš sa už preč?" prihovorí sa mi sladučkým hláskom a svoje malé rúčky vloží do mojich.
    „Áno." Vzdychnem si.
    Objíme ma. Síce ju poznám necelé tri hodiny, no do očí sa mi nahrnú slzy. „Ty to zvládneš." Poviem a vtisnem jej bozk do vlasov.

***

    S potláčajúcim zívnutím vylovím zo skrine uterák, prehodím pár slov s Melinou a vytratím sa do spŕch.
    Cestou zastavím uprostred schodiska.
   „Dobre, máme necelý mesiac na to, aby sme akciu rozbehli..."
    Poklopkám po stene vedľa mňa. Je dutá. Zatlačím ju dovnútra. Vpadnem do slabo osvetleného priestoru.
    „Čo tu dopekla robíš?!" zabreše na mňa blondína.
    „Hisako?" zodvihnem obe obočia nahor, no akonáhle vyslovím jej meno, chalan s nádherne sfarbenými modrými očami po mojej pravici mi zapchá ústa. Snažím sa vykrútiť z chalanovho silného zovretia, no som ešte príliš slabá.
    „Čo teraz s ňou?" spýta sa ryšavec oproti mne.
    Celou silou kopnem chalana za mnou medzi nohy a pravačkou mu udriem do nosa.
    „Hej, hej, kľud!" Odtiahne ma ryšavec nabok. Wilbur. Pozriem sa nahor. Z profilu vyzerá celkom sympaticky.
    „Čo tu kujete?" nadhodím a očami vyhľadám Hisako.
    Mlčia.
    „Chcem sa pridať."