Vyvolená

Kapitola 3.

    Otočím sa na bok a prikryjem sa ťažkým paplónom. Vystriem si nohy, keď sa chcem späť ponoriť do mojej dreamlandie, rozbesní sa mi budík na nočnom stolíku. Neviem, čo ma to popadne, no schytím nevinný budík a vyhodím ho von oknom na ulicu.
    Čistý hod.

    Po chvíli si uvedomím svoj čin a vyteperím sa z postele priamo k oknu. Chytím sa zárubne a vyskočím nadol. Opäť ako v prvom prípade, urobím niečo, čo by odo mňa nikto nečakal. Skočím na strechu meter podo mnou a z nej pomocou odkvapovej rúry, pocítim pod chodidlami rannú mokrú trávu.
   Podídem ku budíku, ktorý vyzerá nepoškodene. Ako kráčam späť do domu, hádžem si ho z ruky do ruky a na moje chodidlá sa nalepuje blato, ktoré sa snažím po chvíli zotrieť na Welcome rohožke pred vchodovými dverami. Keby som prešla po lakovanej podlahe a zanechala hnedé odtlačky svojich chodidiel, asi by ma mama zahlušila.

Dotknem sa striebristej kľúčky na dverách, no niečo ma donúti pozastaviť túto aktivitu.
Obzriem sa ponad plece, zdá sa mi, že som zahliadla siluetu približujúcu ku mne.
Akonáhle sa obrátim späť ku vchodu do nášho domu, pocítim ľadovú ruku na mojom pravom rameni.
Stuhnem. Úkosom sa pozriem na dotyčného, no žiadny tam nie je.
Zľaknem sa, hojdačka bielej farby trónica v kúte terasy sa dá do pohybu. Vedľa nej sa rozozvučí zvonkohra zavesená na kraji. Zbadám pohybujúce kovové píštaľky s kamienkami.
Na koži sa mi objavia zimomriavky, vietor mi oblízne pyžamom pokryté telo.
Rukou si postrapatené vlasy zasuniem za ucho, začujem krik vrán. Vystúpim z temnotou ovalenej prístavby pri dome a moje nohy dopadnú na chodník.
Zodvihnem hlavu nahor a zbadám desiatky čiernych vtákov krúžiacich nad domom.
Hlasno si vzdychnem. Niečo ma pošteklí na chodidle. Odtrhnem hlavu od poletujúcich operencov, ktorí vydávajú neuveriteľný pazvuk.
Vystrašene sa pozriem na červený fliačik obkolesený zelenou tekutinou. Zohnem sa bližšie k nohe. Zrazu, niečo ma poškriabe na lakti a následne na šiji. Syknem od bolesti.
Vrany doteraz obiehajúce rovnakú trajektóriu, sa prilepia na mňa. Strácam rovnováhu, čelom dopadnem na betón.
Nevnímam bolesť spôsobenú vtákmi.
V ďiaľke zazriem tieň. Započujem šum hnedého lístia na stromoch a melódiu jeseného zbesilého vetra. Rannú hmlu pretrhne jasná žiara slnka, ktorá mi dodá energiu.
Vstanem a rukami začnem pohadzovať do strán, snažiac sa odohnať protivné stvorenia, ktoré mi pohladkali pokožku.
Mysliac si, že je všetko v najlepšom poriadku, vbehnem dovnútra.
Cestou však privítam zrkadlo na stene, kde sa obtáčam okolo osi už akúsi dobu. Vyjavene pritom na seba pozerám. Čierna mikina s kapicňou, poškriabané tepláky. Viac ma zarazí moje telo. Moje ruky, lakte, nohy a chodidlá.
Žiadna známka po útoku. Žiadne škrabance. Žiadna bolesť.

    Vojdem do kuchyne, odkiaľ sa už valí sladká palacinková vôňa s vanilkovým nádychom.
    „Dobré ráno!" privítam mamu, ktorá sa tak zľakne, že keď otáča palacinku, polovica pristane na doske.
    Sadnem si na najbližšiu stoličku a odpijem si z mätového čaju, ktorý mi spôsobí v ústach nečakané tornádo mäty a citrónu.

    „Ako si sa vyspala?" položí predo mňa tanier s úžasne voňavou palacinkou s vanilkovým nádychom, ktorý ma pošteklí v nose.
    „Dobre," odšrubujem vrchnák z nutely a začnem si natierať palacinku, „len neviem odkiaľ mám toto." Odsuniem si vlasy z krku a prstom ukážem na červený fľak so štipkou fialovkastej. „Bolí to ako sviňa."
    „Asi ťa len niečo štiplo." Prehodí mama.
    Všimnem si jej nervózny pohľad. „Stalo sa niečo?" Schmatnem jahody nakrájané na plátky v miske vedľa mňa a úhľadne ich naskladám na mamin výtvor.

    „Dobre si sa vyspala?" Obráti sa k linke a na tanier naloží ďalšiu palacinku.
    „Už sa to druhý krát pýtaš, čo zasa?" Zabodnem do nej pohľadom.
    „Nič zasa." Prehodí a na stôl položí zbytok palaciniek. „Abigail, vstávaj!" zvrieskne mi pri uchu.

    Mama sa vzdiali vo chvíli, keď do kuchyne zavíta bruneta, trocha vyššieho vzrastu než ja, s vtačím hviezdom na hlave a červenými uplakanými očami. Prisadne si a v tichosti do seba vtlačí jednu palacinku za sebou.
    „Nedala si sa prednedávnom na nejakú slavnú diétu?" Opriem sa o stoličku, pozorujúc ju ako do seba pchá tisícky kalórii.
    „Už to nemá význam, veď s nikým nechodím." Prehovorí s plnými ústami.
    Potlačím úsmev a pokrútim hlavou. „Abby, Abby. Teba raz chalani privedú do šialenstva."
    „To teda hej." Prikývne a do úst si striekne šľahačku a čokoládový sirup.

    Po výdatných raňajkách a po krátkej výmene názorov so sestrou sa pomaly presúvam smerom do izby.
    Skontrolujem čas na hodinkách, o necelých dvadsať minút mi ide autobus do mojej milovanej školy.

    Otvorím skriňu a hrabem sa v nej dovtedy, dokiaľ nevyberiem niečo čo mi bude vyhovovať. Nakoniec sa aj tak rozhodnem pre overenú klasiku- boyfriend rifle, červeno-modrú károvanú košeľu. Nakoniec outfit doplním kožením náhrdelníkom, ktorý som dostala od Abby minulý rok na narodeniny.
    Pristavím sa pri make-up komôdke, no nechce sa mi priveľmi majstrovať, takže si dám iba základ s čiernou ceruzkou na oči. Vlasy si trocha postrapatím, aby nabrali objem a jemne zalakujem.
    Ďalším mojím bodom v úprave do školy sú okuliare, keďže bez nich som na jedno oko slepá ako patrón. Dnes je streda, takže to budú moje najobľúbenejšie RayBany s čiernym rámom, ktoré mi dokonale ladia k mojim čiernym očiam- okolo zreničiek uzučký pás vanilkovej, viem nezvyčajné a predsa originálne. Nie, oči sú pravé, nedala som si ich zafarbiť, i keď som počula, že je to možné.
    Nemám veľmi rada šošovky, popravde, bojím sa ich používať. No, ja som spokojná, okuliare pridávajú k outfitu šmrnc a taký šprtácky look, čo je len výhodné. Stále na začiatku roka pre nových profesorov som nádejný šprt, no potom si uvedomia, že ich úsudok bol nesprávny.

    Keď je čas odchodu zastavím sa ešte v kuchyni, napiť sa vody. Otvorím skrinku s pohármi, na chvíľu sa mi tep spomalý. Všimnem si karamelovú šálku s olivovými puntíkmi. Prejdem po bodkách.
Vedela som, že to nebol len sen.