Vyvolená

Kapitola 15.

    „O minútu, čo?" Nespúšťam zo záhadnej osôbky zrak, delí nás už len pár metrov.
    Keď je pri mne doslova na dĺžku ruky, kútiky úst sa jej pozdvihnú a vyčarujú úprimný úsmev na tvári.
     Pritúli sa mi na hruď. Zacítim jej ostré rebrá ako sa tlačia do mojich. Zastonám. Po chvíli sa odtiahne a chrbtom pravej ruky si utrie stekajúcu kvapku, ktorá sa jej vykotúľa z oka.

    „Konečne ťa spoznávam." Opäť ma obdarí širokým úsmevom, zoberie ma pod pazuchu a odnáša preč od mojich nových spoločníkov.
    Akonáhle sa posadíme za stôl v kúte miestnosti, v jedálni sa znova spojazdní komunikačný šum.
    „Čo sa tak na mňa pozeráš?" potrasie hlavou, aby jej vlasy odišli z pliec.
    „Ja... si vážne moja sestra?" to znamená, že by sme mali byť vekovo rovnako, no mne to celé príde ako jeden veľký vtip.
    Neviem prekusnúť pravdu, veď som sa ešte stále nespamätala z toho, že ma vytrhli zo sveta. A načo preboha potrebujú mňa, keď tu majú ju? Aj ona je potom potomkom princeznej Carleen a tiež jej koluje modrá krv v žilách...

    „Počula som, že si sa už zoznámila s tretím členom našej rodiny- Aline." Otočí sa na mňa. Nazriem jej do očí a akokoľvek chcem, neviem z nich nič vyčítať. Jej krvavé oči na mňa so zájmom pozerajú.
    „Áno, no..." kusnem si do pery, „stihli sme si vymeniť pár slov." Slabo sa usmejem a rukami žmolím materiál, v ktorom som oblečená. Pozdvihnem trocha zrak a všimnem si, že Anjanette je oblečená celá v čiernej koži. Trocha jej závidím.
    „Prečo je väznená?" spýtam sa hľadiac do zeme.
   „Doktorka Larsonová ti to nepovedala čo?" povie po chíľke ticha, ktoré sa medzi nás dostane.
    „Čo mi také mala povedať?"

    Niekto na ňu zavolá. Venuje mi zamyslený pohľad. „Budova C, sektor 2. To je to čo hľadáš. Pravdu ti nikto nepovie." Zašepká, pomaly sa odlepí od stoličky. „A dávaj si pozor Khloe," odmlčí sa, „nikomu never." S tým sa odo mňa vzdiali a ja pociťujem strach. Prehltnem na prázdno.

    Hlavou mi zbesilo lieta milión myšlienok, ktoré neviem roztriediť, no jedno viem.

    Pôjdeme na výlet do budovy C.

***

    Sobota ráno a už od šiestej sa zúčastňujem ranného tréningu pod vedením poručníka Wilforda.
    Postarší muž so sivými fúzkami pod nosom a veľkým pivným bruchom, ale za to dosť mužským hrubým hlasom na nás neprestajne vrieska.

     „Raz... dva... tri... štyri." Počujem hlastité nádchy a výdychy ostatných príslušníkov čaty ako sa zdvíhajú nahor a potom nadol v rytme, akým im ich veliteľ káže.
    „Megan?" spýta sa ma Wilford s rukami prekríženými na prsiach. Zamračí sa a pokrúti hlavou.
    „Áno?" spýtam sa kľačiac na zablatenej zemi.
    „Chceš osobnú pozvánku na to, aby si robila kliky?!" Zvrieskne na mňa.
    „Ale, ja ich robím!" odpoviem mu rovnaku hlasno ako on. Síce nerobím tak rýchlo ako ostatní, ale snažím sa.
    „Poďme Megan, nech to má šťavu!" zapíska. Zhlboka sa nadýchnem ľadového vzduchu, ktorý ma obklopuje. Kvapky potu kým zlezú nadol tak aj zmrznú. Vonku je necelých, odhadujem desať stupňov a ja som tu rozvalená na zemi.

    Konečne sa mi podarí dokončiť sto klikov, samozrejme za pomoci ďalších pätnástich očí, ktoré ma prepaľujú.
    V eufórii, že po tomto cvičení sa rozvalím na posteľ, prichádza šok, keď veliteľ zahlási desaťkilometrový beh. Nohy sa mi roztrasú.
To si robia prdel?

    „Pohyb! Pohyb! Utekáte pomalšie ako moja stará mama. A to má deväťdesiat!" Zvrieskne do prístroja, ktorý zvýši intenzitu hlasu.
    Mňa asi porazí. Ako ma môžu porovnávať s dvadsaťpäť až štyridsať ročnými trénovanými vojakmi? Nemala som ani osemnásť. A ani som si nestihla urobiť vodičák. Priznávam, skúšala som ho. No, pri prvej skúšobnej jazde po dramaticky preplnených uliciach Atlanty som skoro, ale len skoro nabrala tetku s nákupom, potom obrubník a nakoniec som tesne zastala pred lavičkou na kraji parku. Inštruktor sa zhlboka nadýchol, roztrhol papier s mojím menom a silne zabuchol za sebou dvere.