Kik

*Part nine*

"Odpíš mu." Radila mi Lexy, u ktorej som sa práve nachádzala. Potrebovala som to niekomu povedať a Lexy je jediná, ktorej som to aj povedať mohla. "A čo mu mám asi odpísať?" Povzdychla som si. "Lacey ľúbiš ho. Priznaj si to. Viem, že je ťažké odpustiť mu po tom čo ti tak dlho klamal o tom, kto je, ale raz nato budeš musieť zabudnúť." Dokončila svoj krátky monológ a pozrela namňa. "To nieje také jednoduché. Nenávidím ak niekto klame a on ešte k tomu klamal o tom, kto je." Nič mi nato nepovedala. Veď ani nemala čo. Od toho, čo mi Harry napísal prešli už dva týždne a ja stále neviem, čo mám robiť. Nechcem mu len tak ľahlo odpustiť, ale na druhú stranu chcem, aby bolo všetko tak ako predtým. Pozrela som na svoj telefón a otvorila aplikáciu Kik. Prešla som na Harryho účet a pozerala sa na správy, ktoré mi napísal. V tu chvíľu začali prichádzať ďalšie.

Cupcake: Lacey
Cupcake: neozývaš sa mi už dva týždne
Cupcake: čo mám sakra robiť aby si mi odpustila?
Cupcake: ja viem že som idiot a nemal som klamať
Cupcake: viem že som to posral
Nugget: posral si to viac ako si myslíš
Cupcake: LACEY
Cupcake: ANI SI NEVIEŠ PREDSTAVIŤ AKÝ SOM ŠŤASTNÝ ŽE SI MI ODPÍSALA
Cupcake: dúfam že si zas neodišla
Nugget: stále som tu
Cupcake: prepáč mi to prosím
Nugget: klamal si mi a ja nenávidím klamárov
Cupcake: ani si nevieš predstaviť ako ma to mrzí
Cupcake: chcel som si len nezáväzne pokecať
Cupcake: nečakal som že sa zamilujem
Cupcake: pretože ty si to najlepšie čo ma mohlo stretnúť
Cupcake: a je mi jedno že teraz vyzerám ako nejaký pubertiak ktorý si tu vylieva city
Cupcake: proste ťa bezhlavo milujem
Nugget: prestaň Harry
Cupcake: len chcem aby si vedela aká je pravda
Cupcake: aj keď to ty takto necítiš

Necítim to tak? Nemilujem ho? Sama neviem. Ja neviem, čo cítim. Pripadala by som si ako blázon, keby som si priznala že ho milujem. Preto stále hovorím, že to tak nieje, ale ja vlastne neviem. Lexy mi už s týmto asi nepomôže, takže som šla domov a celú cestu premýšľala, čo mám robiť. Nikdy som sa nedostala do takejto situácie a štve ma, že absolútne neviem, čo mám robiť. Keď som došla domov, len som sa zvalila na posteľ a premýšľala. Celé hodiny. A stále som na nič neprišla.

Cupcake: zas si mi odišla
Nugget: neodišla
Cupcake: chýbaš mi
Cupcake: veľmi mi chýbaš
Cupcake: prší
Nugget: prečo mi oznamuješ že prší?
Cupcake: pretože budem o chvíľu celý mokrý
Nugget: tak prečo sa niekam neschováš?
Cupcake: môžeš sa pozrieť pred dvere?
Nugget: aké dvere?
Cupcake: od vášho domu
Nugget: prečo sa tam mám ísť pozrieť?
Cupcake: pretože mi začína byť zima
Nugget: čo tým chceš povedať sakra?
Cupcake: že by si mi už konečne mohla otvoriť

Hneď mi to došlo, ale nevedela som, čo robiť. Chcem ho vidieť? Vonku prší. Mala by som byť aspoň natoľko ohľaduplná a pustiť ho dnu, aby neochorel? Zišla som dole schodmi a otvorila dvere. Stál tam on. Celý premočený s mokrou rúžou v ruke. "Ahoj Lacey." Vyzeral akoby mu odľahlo a usmial sa. Podal mi rúžu, ktorú som si vzala. "Môžem ísť ďalej? Pretože v tom daždi to nieje príjemné." Chvíľu som naňho len pozerala a premýšľala, no potom ho pustila dnu. "Asi takýto premočený ďalej nepôjdem, takže to vyriešim rýchlejšie." Chytil mi ruku, no ja som ju odtiahla. "Nemal si sem chodiť Harry." Založila som ruky a snažila sa mu nepozrieť do tých jeho smaragdov. "Len som sa ti chcel ospravedlniť z očí do očí a povedať ti ešte raz, ako ma to všetko mrzí. Lacey. Ani si nevieš predstaviť, ako zle sa kvôli tomu cítim. Je mi jedno, že ma asi znovu odignoruješ a je mi jedno, že necítiš to, čo ja, ale milujem ťa Lacey a jediné, čo chcem je to aby si mi odpustila a aby sme si aspoň znovu písali tak ako predtým." Dokončil svoj monológ, pri ktorom zomňa nespúšťal oči. Ja som bola stále ticho. Nezmohla som sa na slovo. Nevedela som, čo robiť a už dupľom nie, čo povedať. Nakoniec som nato však prišla. Nepovedala som nič len ho objala. Bolo mi jedno, že je mokrý a, že teraz budem mokrá aj ja, len som ho proste chcela objať. Jeho pevné ruky sa obmotali okolo môjho pása a pevne si ma k nemu pritiskli. Teraz už slová neboli potrebné. Myslím, že sme obaja vedeli akú to má hĺbku. Všetko bolo odpustené, pretože tak, ako on nevie žit bezomňa, tak neviem ja žiť bez neho.

Aloha girlsss! :D
Ďalšia časť je na svete a ja dúfam, že sa vám bude páčiť.:3 Viem, že je tak trochu o ničom a vlastne o všetkom, ale dúfam, že aj napriek tomu sa bude páčiť. :)) Takže, čo si o tom myslíte? Kľudne sa rozpíšte v komentároch. Myslím, že toto už bude posledná časť a po nej následuje už len epilóg. Neverím, že už je koniec. Vedela som, že to nebude záležitosť nadlho ale ajtak tomu nemôžem uveriť. :D Takže sa čoskoro tešte na epilóg :)) a možno aj na nejaký nový príbeh.
All the love
Jennxx
PS: Kik má skoro 2K prečítaní :O To je fakt až neuveriteľné premňa a ani neviete aká som nadšená kedže to je moja prvá story <3 strašne moc ďakujem aj za votes a komentáre <3 (a sorry za chyby:D)