Spaces | L.T

⏩Chapter_17⏪

Louisova reakcia bola rýchla. Hneď ako sme počuli ten hluk, tak nás strhol na zem čiže sme tvrdo pristáli na dlážke. Sklo lietalo všade naokolo a bol tu ešte jeden zvuk, ktorý sa nedal nepočuť. Zvuk zbrane. Pištole, alebo čo to bolo. Náboje lietali všade okolo nás cez rozbité okná. Bol to hluk, ktorý si nikto nedokáže predstaviť, kým ho nezažije. A zrazu všetko utíchlo. Bolo ticho. Opatrne som zdvihla hlavu a pozrela som sa na Louisa.

„Ďakujem." šepla som priškrteným hlasom. Nebyť jeho zastrelili by nás, ja také rýchle reflexy nemám. Opatrne som sa nadvihla na lakťoch. Louis sa postavil a pomohol mi vstať. Keď som stála na nohách a bola som si istá že nespadnem, pomaly som prešla k oknu. Bola tma a na ulici trónila čierna dodávka. Vyskočili z nej dvaja ľudia v kapucniach ktorý sa pohli smerom ku vchodu. Ešte niečo som si všimla, mali zbrane.

„Louis!" pozrela som sa na neho zo strachom. „Idú sem." povedala som mu. On už držal mobil a volal s políciou. Vraj nemáme pustiť útočníkov do bytu a máme sa skryť, že sa budú ponáhľať. Hm, jasné! Oni majú zbrane a my?

Louis rýchlo zamkol všetky dvere. Schmatol ma za ruku a vbehli sme do kúpeľne. Tú som zamkla a pod dvere som prisunula stoličku na ktorej som mala poukladanú kozmetiku. Skrátka náhrada za komodu.
Pomalými krokmi som prešla k Louisovi, nepovedal nič iba roztiahol ruky a ja som v momente bola pri ňom. Sedeli sme na zemi vedľa vane. Hladkal ma po chrbte a ja som plakala, čoskoro bolo jeho biele tričko mokré. Čakali sme na najhoršie. Že sa sem dostanú, vyrazia dvere a zabijú nás. Zretelný dupot sme počuli až sem.

„Kde je?!" drsný mužský hlas ktorý sa rozkrikoval bytom.
„Frank. Nebola tu sama." povedal druhý. Teraz je to isté že idú po mne. Louis má len to šťastie, že bol so mnou. Ale keby nebolo jeho, bola by som mŕtva.

Kroky sa blížili ku kúpeľni. Teraz rozrazia dvere, nájdu nás a zabijú.
Takmer som v to uverila. Takmer. Nebyť tých hlasných policajných sirén ktoré sa šírili ulicou a blížili sa sem.

„Stihli zavolať fízlov! Ideme!" zavelil jeden z dvojice. A zrazu ostalo ticho. Už úplné ticho, ktoré naznačovalo že odišli.

„Sú preč." šepol. Ani som sa naňho nepozrela, plakala som ďalej. Cítila som ako adrenalín v žilách ustupuje a objavil sa nový pocit. Bolesť ktorá sa sústredila na lavej ruke od lakťove jamky až po zápästie. Zdvihla som ruku ktorou som objímala Louisa. Až teraz som si všimla červený pás krížom cez jeho tričko. Louis sa nechápavo pozrel na svoje tričko. Potom mu pohľad preskočil na mňa a na moju porezanú ruku. Nič nepovedal iba mi pomohol postaviť sa a ruku mi strčil pod prúd studenej vody. Následne odniekiaľ vyhrabal lekárničku a ruku mi len tak previazal obväzom. Nebolo to umelecké dielo, ale snažil sa.

Počuli sme ďalšie kroky. Tentoraz som si bola istá že to sú tí dobrí a neprišli ma zabiť. Stoličku som presunula spod dverí späť na svoje miesto. Louis odomkol a následne vyšiel von. Vzal ma za ruku a ja som sa potkýňala za ním.
„Konečne." šepla som. Louis sa začal zhovárať s policajtami o tom, čo sa stalo. Ja som zatiaľ sedela na svojej posteli a pozerala som sa na policajtov ktorí chodili okolo a prezerali celý byt.

„Viete kto by to mohol byť?" tentoraz sa jeden z policajtov obrátil na mňa. Pozrela som sa na neho a zavrtela som hlavou.
„Ak povedali presne to čo hovoril váš priateľ, nešli to sem len tak vylúpiť. Išli po vás. Naozaj neviete nič? Čokoľvek čo by nám mohlo pomôcť hľadať."
„Je tu jedna osoba, ktorá by to mohla byť." vzdychla som si. Louis podišiel ku mne a k policajtovi a sadol si vedľa mňa.
„Slečna najlepšie by bolo keby ste išli s nami na stanicu a tam by sme sa o tom pozhovárali."
„Fajn." vzdychla som. Policajt prikývol a odišiel z bytu. Vzala som si kabát a kabelku a nechala som byt tak. Policajti tam zdá sa budú ešte dlho.