Predtým som šťastná nebola. Teraz je to obdobie kedy som, kedy si myslím že všetko je dokonalé. Modlím sa, aby to tak aj ostalo. Lenže mám tušenie, že čoskoro sa to zmení.
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
|Whoop, konečne som našla fotku, ktorá nám zobrazuje ako približne vyzerá Lein maličký bytík ☺|
„Lea."
„Lea."
„Lea."
„Nechceš vstávať?"
„Vypadni Louis!" zavrčala som. Opatrne som sa otočila na druhú stranu a paplón som si vytiahla až ku tvári.
„Ja by som ťa najradšej nechal spať. Ale je desať ráno. O pol jedenástej ideme pozrieť byt." povedal a ďalej stál pri posteli.
„Chceš mi povedať že mám dvadsať minút aby som sa nachystala?"
„Tak nejako." usmial sa a odkráčal do kuchyne. „Čo si dáš na raňajky?" zakričal. Prevrátila som oči a odhodila paplón aby som mohla vyliezť z postele.
„Nemohol si ma zobudiť už pred pol hodinou?" zamrmlala som a pretrela som si svoje rozospaté oči. Prešla som okolo Louisa a zavrela som sa v kúpeľni kde som sa rýchlo umyla. Keď som sa vrátila do obývačky, na stole boli raňajky. Toasty, zelenina. Popri jedení som sledovala Louisa, ktorý sa pomaly obliekal do čiernych teplákov a šedého trička s potlačou. Keď som dojedla aj ja, tanier som dala do drezu a prešla ku svojej skrini, aby som si vybrala niečo na oblečenie. Vytiahla som si priliehavé jeansy a dlhý, čierny, obtiahnutý rolák. Siaha mi takmer až po kolená, vlastne sú to zrejme šaty.
Postavila som sa pred zrkadlo a sledovala svoje vytŕčajúce brucho, ktoré je znovu o niečo väčšie. Vlastne, keby bolo na mňe, väčšie by už nemuselo byť. Lenže bude, minimálne raz také. Aspoň že sme už za polovičkou.
Znovu som sa zavrela v kúpeľni kde som si spravila mejkap a na hlave drdol.
Celkom komické, keďže ja mám jeansy, sveter, kabát a Louis tepláky, mikinu a beanie.
O pár minút neskôr sme už kráčali dole schodmi, ruka v ruke. Vonku bolo na začiatok októbra fajn, síce bolo zatiahnuté no bolo bezvetrie a nevyzeralo že by chcelo pršať. Boll celkom fajn takže kabát som si ani nezapínala, nechala som si ho rozopnutý.
„Uhm, ten byt." začal Louis, keď už sme boli na ceste. „Nikto nás tam nebude čakať." zamrmlal. Otočila som sa k nemu a zdvihla obočie. „A ako ho chceš potom vidieť?" nechápala som, kam tým mieri. Samozrejme.
„Otvor priehradku auta." hlavou kývol k priehradke, zatiaľ čo mal zrak upretý na vozovku. Otvorila som priehradku a pozrela do nej. Nič neobvyklé, zopár papierov, cédečko. Bol tam ešte zväzok kľúčov. Zrejme boli nové, každý jeden sa leskol a vyzeral ako nepoužitý.
„Čo?" pozrela som na neho. Usmial sa. „To sú kľúče od toho nového bytu." „Louis, čo to-?" nevedela som sa vykoktať, preskakovala som očami z kľúčov na neho a späť. Ani som si neuvedomila, stáli sme pri veľkom, bielom paneláku. „No, ja som ho už kúpil." zamrmlal a odopol si pás.
