Spaces | L.T

⏩Chapter_1⏪

Áno, konečne je to tu. Ten deň, na ktorý som sa tak strašne tešila. Odcházdam z tohto zapadákova menom Stokesley a sťahujem sa. Ani netušíte aká som rada. Bohužial sa nemám o túto radosť s kým podeliť. Bodaj by som vyrastala ako ostatné deti v mojom okolí. Lenže moje detstvo bolo úplne iné.

Od narodenia som vyrastala v decáku. Kým som ale dosiahla plnoletosť, bola som dokopy v piatich pestúnskych rodinách.
O mojich rodičoch viem málo. Teda vlastne o matke. O otcovi neviem absolútne nič, ani len to či žije.
Moja mama bola prostitútka. Presne tak. Živila sa vlastným telom. Väčšinou niekde v lese na zadnom sedadle nejakého úchyla. Pri jej radovánkach zrazu otehotnela. Chcela si ma nechať vziať, ale nakoniec si ma nechala. Keď som sa narodila, ona zdrhla z nemocnice a už ju nikto nevidel. Mňa tam nechala a keďže som nemala žiadnych príbuzných, hneď bolo jasné kam poputujem. Možno je už mŕtva, ktovie.

Pamätám si, keď som mala deväť, bola som v skvelej rodine. Mali ma radi a ja ich. Začala som ich považovať za skutočných rodičov. Všetko bolo skvelé a oni si ma plánovali adoptovať. Lenže raz mi oznámili že sa vraciam do domova. Vraj musia odcestovať do južnej Ameriky a v británii nemôžu zostať. Vrátili ma ako nejakú hračku a zmizli.

Najhoršie to bolo keď som bola v puberte. Práve vtedy som bola v rodine, kde bol prvoradý alkohol a cigarety. Tí ľudia sa o nič nestarali, napriek tomu že mali ďalšie dve vlastné deti a ďalšieho chalana v starostlivosti ako mňa. Často som odtiaľ utekala a prespávala vonku. Keď som sa vrátila, ani nezaregistrovali že som tam. No bolo to ešte horšie. Oveľa horšie. Preto som sa začala rezať. Na rukách mi doteraz ostali jazvy po žiletke. Trvalo to tak asi pol roka, keď som sa konečne vrátila do decáku. Tam si ale všimli moje jazvy. Musela som chodiť k psychológovi a bola som neustále pod dohľadom. Fakt super. Ale pomohlo to. Rezať som sa prestala a namiesto toho som sa učila spievať.

Keď som dosiahla plnoletosť, musela som odísť. Lenže kam, keď ste prakticky sirota?
Chvíľku som bývala v krízovom centre, asi dva mesiace, kým za mnou neprišla jedna žena.
Zistila som, že tá žena je staršia sestra mojej mamy. Ony dve, takisto ako ja, vyrastali v decáku. Moja mama sa potom stala prostitútkov, kým jej sestra si našla prácu bývanie a manžela. Teta sa ponúkla, že môžem u nej bývať a že mi pomôže aby som sa postavila na vlastné nohy a nedopadla ako moja mama.

Tak som teda začala bývať u tety Jenele a u jej manžela.
Onedlho budem mať dvadsaťjeden rokov a sťahujem sa do londýna. Vyše dvoch rokov som si šetrila peniaze a teraz, spolu s tetinou pomocou som si dokázala kúpiť malý jednoizbový bytík na kraji Londýna, kam sa sťahujem a budem tam aj pracovať. Presnejšie v jednej reštaurácii ako čašníčka.

Stojím pred zrkadlom v svojej izbe a vrhám nervózny pohľad do zrkadla. Skúmam samú seba, akoby som sa v živote nevidela. Keďže je február, je tu dosť zima. Mám na sebe rile, tričko s dlhým rukávom, na tom mám béžový sveter. Dlhé hnedé vlasy mám vo vrkoči ktorý sa mi hompáľa na chrbte. Pozerám sa na seba svojimi hnedými očami a skúsim sa usmiať. No podarí sa mi iba čudný úškľabok. Som príliš nervózna.
Vezmem si ešte kabelku a už naposledy odchádzam zo svojej izby a prichádzam do obývačky, kde čaká teta s ujom.
„Môžme vyraziť." poviem. Všetci traja sme pripravený a tak sa chystáme na odchod. Obúvam si hrubé čižmy, obliekam dlhý čierny kabát a šál.

Predtým než nastúpim do auta sa ešte zadívam na dom z červených tehál. Bude mi to tu chýbať. A ako veľmi. Nastupujem do vyhriateho auta a pomaly sa pripravujem na približne trojhodinovú cestu do Londýna.

***

Ták a sme tu. Auto zastavuje pred jednou bytovkou a my vystupujeme. Je asi šesť hodín a tu už je tma. Je tu veľa snehu, viac ako v Stokesley. Vyberiem si jeden jediný kufor, ktorý mám momentálne pri sebe. Zvyšné oblečenie a nábytok už je v byte,zariaďoval sa počas minulého týždňa.
„Budete mi chýbať." poviem a obímem ich.
„Aj ty nám. Dávaj si pozor a volaj nám." povie Jenele.
„V lete príď. Budeme veľmi radi."
„Samozrjeme. Veľmi rada Jeff. A ďakujem že ste sa o mňa postarali."
„Sľúbili sme ti to." povie Jenele a znovu ma drží v objatí.
„Ja viem. Aj tak ďakujem."
„Ľúbime ťa Lea." povedia a odchádzajú. Ešte chvíľu stojím na chodníku a kývam im. Potom sa otočím a spolu s kufrom vchádzam do bytovky. Keďže tu nieje výťah, musím ísť pešo. Aj tak sú to len dve poschodia.

Z kabelky vyťahujem kľúče a odomykám dvere na ktorých je napísané Lea Harrison.

Veľmi som dúfala, že sa budem mať lepšie ako doteraz. Spočiatku to tak vyzeralo. No to som netušila, čím si ešte prejdem, kým príde ten vytúžený odpočinok.